Odkladám lýru

Odložím lýru. Spočívaj si.

Váš spevec, zmĺknem docela.

Nie som viac, ako v prešlé časy,

čast lepšia zo mňa vymrela.

Nehreje oheň: zadymí

len, búdinou dúc, svitká-máta.

Kam dela si sa, kde si mi,

ó, duše mladosť zlatá!

Mňa iných nebies laskal smavot,

zem pýšila sa v zamate,

v kre každom vtáčí zunel džavot,

keď spievať začly ústa tie.

Van večera bol sladším i

vyšívanejšou lúky šata.

Kam dela si sa, kde si mi,

ó, duše mladosť zlatá!

Nie takto, samotne, som spieval:

horlením struny horely

mi; na lyrika prstoch dlieval

zrak druha citný, umelý.

Plam zažihal plam úprimný

a vzblkaly si do objatia.

Kam dela si sa, kde si mi,

ó, duše mladosť zlatá!

Minula lkávali sme steskom,

veštili: príde zlatý vek;

okružovali slávy bleskom

rod, vlasť: mlaď našich pieseniek

sa lístky vila sviežimi

v ich veniec, vzkvitlý do bohata.

Kam dela si sa, kde si mi.

ó, duše mladosť zlatá!

Ach, mneli sme, chýr zom-rude

že zrieme nad hrobmi nám plát;

v snách vídali vlasť, lud, čo bude

žiť večne a nás spomínať;

verili: ak sme hodni my,

dá kto nám lauru... Všetko ztrata!

Kam dela si sa. kde si mi.

ó, duše mladosť zlatá!

Včuľ... sirý spev môj, čím si? Duchom

snáď zašlých piesní, z cmitera

čo o polnocí vstáva hluchom

a blúdi ako príšera...?

Rubášom s kvietky zdobnými...?

Hlas, ktorý v púšti volá ,rata‘... ?

Kam dela si sa, kde si mi,

ó, duše mladosť zlatá!

Odkladám lýru. Je sťa klada.

Veď kto by stál dnes o pieseň.

Kto teší kvetu sa, čo zvädá,

poneváč vyschol jeho kmeň?

Keď vyhynie strom, za ním i

kvet chvíľočky len žitia ráta.

Tam si už, cítim, tam si mi,

ó, duše mladosť zlatá!