Na smrť rodičov

Konečne raz shliadka

preočakávaná,

niet z nej útechy, niet

na nej požehnania.

Videl som si otca... či len rakvu jeho,

z tej tiež iba hrana bola ku dohľadku,

i tú v cmiteri som videl, vedľa neho

keď sme uložili dobrú moju matku.

Nemám otca, matky,

ni ich napozatým

nebudem mať, ichž bych

k prsiam privil vzňatým,

ktorým bozkával bych i tie stopy nôh ich.

bo o krvi sŕdc ma vychovali, páskou

zem jak obopína slnce z lúčov mnohých,

otáčali ma, hej, svojou svätou láskou!

Och, nač’ pošiels’, otče,

mati, nač’ tiež za ním?

Viem, je pokoj hrobov

pre vás požehnaním;

no čo požehnaním vám, mne kliatbou vadí,

pod ňouž moje srdce už-už schradá-stydá!

Keď tak zachodíte so mnou, čo ma radi,

jak sa mám tým úfať, čo ma nenávidia?

Tu ma zanechali,

pošli bez návratu!

Rov ich pije slz mi

sprchu prebohatú.

Tečte, slzy moje, teč, ty vrelá riava,

na lad hlaď ich tvári tichým vsakom doliezť,

od teba nech zvedia: sirota ich pravá

akú rozháralú na duši má bolesť!

Ale nie, nie, radšej

oddialim sa ztadiaľ,

než bych prúd slz svojich

precediť k nim žiadal;

chráň Boh!... nech tak dobrí rodičia by moji

zacítili horké syna svojho city,

bolo by i v hroboch — sŕdc ich po pokoji,

žiaľom bol by celý byt im prevečitý.

S Bohom tedy, s Bohom ...

Len raz ešte s vaším

zobjímam sa krížom

hrobným, ujdúc s ťažším ...

Na ňom priečka tá sťa ramená by boly,

jak by vystierali ruky otec i mať...

hádam vstali z lozí totých pre mŕtvoly,

ešte raz si syna chcejú vyobjímať!