Na Gare de ľEst

Ráno ja ďaleko už budem,

niekde dážď slz ma zaleje.

Zaplakať, stonať teraz nesmiem:

Paríž peje, peje.

Ja odídem už, domov idem,

vlak syčí, duní, hneď sa hne,

na srdci mojom ešte Paríž,

súmrak ma odtrhne.

Zakúril netvor pod sny moje,

kotol sa nimi rozhorí.

Budem ja zajtra belší a či

švajčiarske veľhory?

Ja, len ja zajtra belší budem,

ten van od hrobov má dych zím,

posiela mi už bozky svoje

maďarský Cintorín.

Oh, život nie je veľkým plesom

nikde. No, premnohý v ňom čud.

Čudov ty krásnych mesto sväté,

Paríž môj, zbohom buď.

Nech hýri klamný, chorý boh môj

tu na hostine pohrebnej:

tá rozfaklená, jasná Radosť.

Ty pej, len ďalej pej.

Svet tento žobrácky a smutný

nech tvoje žalmy čuje tu

a aspoň trochu harmónie

vluháme životu.

Pej, spievaj. V nespevný kraj ide

tvoj cudzí syn, syn úbohý.

Žobrácky huk už hlási sa mi

z maďarskej oblohy.

Dych ľadový a zápach mrcín

obkľučuje tam každý kvet.

Prekliate miesto. Mne je: vlasťou.

Východ, kde slnka niet.

Preds’ idem. Späť ma žiada osud.

A potom umriem. Hotové.

Nespevné srdcia zabijú ma

a pachy pižmové.

Zabijú ma a nikde mámor.

vystriem sa hlúpo, studený.

Paríž môj, Spevák prenesmierny,

ty mámor spievaj mi.

Ešte raz nech by na mňa klesla

voňavá, v čipkách, jediná

a oči vrelo zľúbala mi

parížska dievčina.

Súmraky nech by ďalej zneli

tu spevom posvätným.

Železný netvor vycválal by

a jeden mŕtvy s ním.