Moja nádeja

1.

Lodičkou je nádej moja,

nemá sťažňa, vesla nie tá;

hron vĺn ako za príboja,

slabým člnkom vrhá-zmieta.

2.

Za mnou breh už v diali bledej,

pustá grapa skutočná to.

zkaď vyhnancom moja nádej

zutekala: čajka táto.

3.

Labuť jak, čo svetom blúdi,

vždy viac zmizá v jeho sloty;

pohadzujú si ju prúdy:

preds’ netúži po choboti.

4.

Tak môj duch, námorník, z laku

bočí nových od prístavov,

kde niet ruží na bodliaku,

púšť nevábi nivou smavou.

5.

Kde tak pevne preto stojí

zem, cez jalové jej diele

stíhači by mohli moji

po stopách mi stúpať smele.

6.

Nuž ta v neisto, kam van i

prúd ma ženie, nesie; cítim,

tíchne bôľ môj, čičíkaný

vetrom súc a vlnobitím.

7.

Tam vzduch voľný koľ sa klene. —

časom aj sa dúha na ňom

usmeje mi, odrazene

mojej mysle oceánom.

8.

Ta, v neisto, ruš. sa krútiac,

koráb môj, vín po polome,

i nech neviem, tak sa rútiac,

pokiaľ smrťou, pokiaľ snom je!