Hviezdnaté nebo

Na tmavo-zelenej ležím zeme šate

a v oblohu patrím tmavo-beláskavú;

pršia na mňa lúče hviezd striebristé, zlaté

a jak veniec by mi otáčajú hlavu,

Skúpal som si dušu v potope tej svetla,

všetok brud pozemský smyla v nej do seba,

a včul narodená znova vozvýš vzlietla

a štít hľadá neba.

Spí zem celá; jej sen hlbizeň je hluchá,

jediný bzuk tenký počuť, ako hudie:

var’ kýs drobný chrústik hrá mi blízo ucha,

či ďalekej rieky hučanie skôr bude,

abo hrom chmár ďalších ešte, čo, kým spraví

cestu sem, tak scvrkne na obrovskom duhu,

a či mojej duše hymn snáď chvály-slávy

z hviezdového kruhu?

Ó, lieč, duša, medzi nebies telesami

la ich záhad prezri rúšku do záhyba,

|ktorú božstva tajné prsty stkaly samy...

múdrosti-li a či snáď z vrtochu iba?

Obhľaď, duša, čo tam vo hviezdnych je selách,

presvedč sa, čo je i hviezd nad velebou,

šotom spusť sa ko mne vdol na rýchlych krielach,

nech hovorím s tebou.

spýtam sa, čos’ zrela tam, či aj znak žitia?

ak hej, tak trápne, smutné, jak tu dolu?

Platí-li ten tvrdý, prísny súd, čo skytá

odmenu i pomstou vypĺňa si vôľu ?...

Však čo je ma po tom? Ja bych rád jedine

len zvedel, to nech chýr tvoj nezamlčí:

ti i tam sú srdcia, a v sŕdc hlbočine

ti tiež láska blčí?

Akže i tam ľúbia, ach, tak v túžbach chvátam

ta, i bych sa dostal, chcem sa modliť vrele;

no ak láska nemá sprevádzať ma tatam,

s Bohom tak, vy hviezdy, s Bohom, svety skvelé,

ak je zem krajšia vzdor žiaľom v tom jej sväzku,

nech stliem, keď vradia v cmitera ma rady!...

Láska vynahrádza všetko, ale lásku

nič nevynahradí.