Horská chatrč

Ako srdce prvej lásky taj, tak skrýva

ramä bŕd chalúpku na podolku tichom;

nepoškodí streche jej slamenej, divá

keď víchrica vzteklým sem zafúkne dychom.

Slamenú jej strechu, z rána v lesku rosy,

tôni šumných hájov ch voj, na ktorej, v tíšu

lesnú vyhvizdujúc veselo, druh kosí

a hôr holub, smutno vrkajúc, sa kníšu.

Sťa splašené srna, bystrým beží tokom

jarok kams’ v údolia hĺbku z kutín brala;

s oboch strán kvetiny, dievčiny jak okom

milkovným. kukajú lún mu do zrka’la.

Ku kveto-dievčinám hrnú po včiel slede

ctitelia, roj čmelov, na ľúbosti hody,

vášňou hárajúc. Hej, nejeden zle prejde,

opojac sa slasťou, padne vo prúd vody.

Since však a vetrík, keď už núdza pravá,

zľutujú sa nad ním: ten mu shodí hnedky

lístok, a keď spásnej na pitke už pláva

nadol, slniečko zas usuší mu letky.

Grúňom pred dvojičkou v ihre neúmorných

kozliat lozí koza, škurát nabehnutý.

Ešte vždy vystalo od nej a včiel hôrnych,

v chatrči čo skrovnej dostatkúva chuti.

A vrkavý holub divý, prehvízdavý

drozd nemajú strachu, že ich nalep chytia...

Po sebe vie čeľaď z domku, jak je zdravý

vzduch svobody čistý, mliekom-medom žitia.

Niet tu rabstva, panskej svevole niet, hlasom

rozkazným čo v uši bližných zaburáca;

hrmavice zvon len čo sa ozve časom,

k bohoslužbe zovúc, k Bohu prinavracia.

A Pánboh je dobrý, skoro pominie ho

hnev; hrtany chmáram karhajúcim ztuha

primknúc, usmeje sa znov’... Hej, smiereného

Boha to vše úsmev: ligotavá dúha.