Jedna dlhá káva

Dnes je jeseň a nedeľa,

chrastie páchne a ja fajčím,

na stolíku vo fajanse

sa ešte parí obloha,

v liatinovom foteli

dlhú kávu miešajúc,

sedím na balkóne,

kým sa moja obločná podobizeň

sťa kondenzovaná pavučina

v jej lenivom zrkadle

rozptýli a do béžovej prejde.

Herbsttag je tu predsa krásny,

ako hospodár,

len čo statok,

park a záhradu oplotí,

aby potom planíroval, rýľoval

a na zimu dom postavil

z tohto zeleného a červeného,

z ktorého tak veľmi chýbaš,

veď len tebe, ak raz,

ak raz ešte, len tebe,

akýsi dom, aleju,

slnečné hodiny lenivou ihlou,

kam tá dlhá tôňa

sama seba blažene navlečie,

a do vrecka roztrhnutého saka

jesennú lunu horúcu

na noc zašije.