Jeden večer doma

S otcom popíjali sme;

dnes mne kvôli, pre mňa

dobrák starý vypil si —

nech ho pánboh žehná!

Dávno už. čo nevidel

starký svojho syna,

aj ostarel odvtedy —

hja, ten čas sa míňa.

Porozprávali sme sa,

spomínajúc kde-čo;

ešte aj o herectve

medzi inou rečou.

Moje „remeslo“ je mu

stále trieskou v oku;

nezmenil svoj predsudok

v toľkých rokov toku.

„Už je to raz bedárstvo,

táto komédia!“

Nuž takúto pochvalu

vypočul som si ja.

„Nahladoval si sa, viem,

aj si ako pierce.

Rád by .som raz videl, jak

váľaš kotrmelce.”

S úsmevom som počúval

znalecké tie reči.

Vysvetliť mu? — Hlaváň je,

po svojom sa prieči.

Ďalej som mu odrečnil

verš o víne, vlastný;

že ho ten verš rozosmial,

bol som veľmi šťastný.

Ale on v tom, že sa stal

básnikom syn jeho,

vidí len vec zbytočnú

a nič velikého.

Čo sa diviť? V mäsiarstve

zahanbiť sa nedá,

málo však mu vypadlo

vlasov kvôli vedám.

O chvíľu, keď prázdnotou

krčah začal zívať,

ja som písať išiel si,

on šiel odpočívať.

No vtedy mať prišla zas

s otázkami stými;

odpovedať musel som,

nuž som nechal rýmy.

Konca-kraja nemali,

vždy sa nové kládli,

no všetky tie otázky

mne tak dobre padli;

ony všetky synovmu

zrkadlili srdcu,

že ja v svete matku mám

najviac milujúcu.