Ja som to...

Ja som to, moja rozkoš skonalá;

ja, verný pútnik hrobu tvojho; som

sa prišiel spýtať, o čom snívala

si v prvú noc pod zeme príkrovom?

Och, mne sa snilo hrozné, ešte chviem

sa vždy: — Zem slnce hnalo, durilo;

zúfalým cvalom utekala zem

do hlbín, nad hviezd sídla; zbesilo

jak, neúnavné slnce za ňou priam ...

Tak vesmír sbehaly, až naposled

schlpený v neriad, umknúc koľajam,

sa počal valiť v chaos celý svet.

A v zmätku tom len štvalo, rudých líc,

zem< slnce: až, že márne, zhlboka

vyblklo hnevom, schvatlo z vlasatíc

najväčšiu a tú šmarí do boka.

jej... na srdce ma raŕla akurát.

Ver’ zbolelo ma, a preds’ netakšia

to bolesť rany, juž mi zadal pád