Dvaja panoši Sondiho

V mrak zašiel rum Dregeľa, slniečko naň

sa obzrelo, svetlo dnes k ľútemu boji;

grúň oproti, do piat jas, zelenú stráň:

a ňom s korúhvou kopija stojí.

Dva šuhajci, s párom lýr v objatí rúk,

u kopije kľačia, jak muky by blizny.

Na doline hmýr vojsk i šumot a hluk:

Ale víťaznej hod svätí trizny.

,Čo nejdú sem Sondiho spevci dva, laď,

tie bylbylích zvukov dva ružokry rajské,

svit z pieseniek veniec na perlový rad,

rovný koľ hrdla hurisky páske?!“

„Hen v zeleni vrch, ďaura pašu kde rov

sa zelená, kop’ja v ňom, práporom vlajúc:

tam, s párom lýr, kľačí pár spevavých rtov

va preberá, preberá lkajúc“:

... I Martin jak vyšiel hor’, rusavský kňaz,

zlý Ali ho s pyšným sial odkazom: Ctený

ty Sondi, vraj, na milosť podaj sa vraz!

Živ nebude plod totu ženy.

„Už, pánici krásni, na kopci tom vám,

tu u kop’je, niet viac zač’ húsť: poďte radšej

vdol so mnou, tam veselie, sorbet vás tam

čaká príchuti od medu sladšej —“

Rec, Martine, v odvet mu: O milosť, tvoj

ňouž plýtva pán, Sondi ver’ nestojí, — pôst to — ;

on vo svojom Kristu zná milosti hoj:

i k nemu sa utečie prosto.

„Hej, šerbet, fíg, datlí hať, ovoc, ká vzrásť

Sen v sultána vie ríši stred južných zátok ;

aj korenie vonné, i predrahá masť...

Ali slávi dnes triumfu sviatok!“

Nech zahučí z diel! — pohan AH dá znak,

i granáty liecu a praskajú pumy;

ký v pekle jest, ľud, zeď rve ohnivý drak;

hrad Dregeľ tak obracia v rumy.

„No, pánici krásni, k snu slnca, hla, sklon —

má kaftan už, pýrený nachovca potom;

švist lesa čuť, — hen mesiac číha: tu von

noc studená zasipí potom!“

Na zámocký rynk, zlata-striebra čo mal,

s moc vzácnym dal maním sniesť v hranicu k zniku;

doľ  zo stajní erdžiace paripy v cval —:

tým do prsísk zaráža dýku.

„A potom — veď tak bolo, padol tam, hej!

Rek Ali ho pochoval pod kop’jou čestnou;

tu na kopci spočíva, — krátkjr to dej —;

včul Aliho pochvaľte piesňou !“

Aj spevákov mal dvoch, dve siroty: ich

do zamatu vtom káže obliecť, sú c svedkom ;

ach, nedoprial im, sluhom — ztaď bôľ ich, vzdych —

s ním umrieť vraz, v úbore vetchom'

„A poslal vás k Alimu... Ali je pán,

i cit má; tam pleť vám pieh nezhyzdí fľak, a

vás ubráni i vetru, spať vezme v staň —:

kuňmu synkovia, viaže vás vďaka!“

Jak s tisícmi bil sa, sám bil sa ni lev!

Sťa bašta by, u puklej veže pnúť zdal sa:

mu pred mečom klesal vrah na spôsob driev,

na ľavici štít ligotal sa.

„Sám Rustem bol on... a vždy ešte sa bil,

hoc o guľou delovou zdrúzganom úde!

Ja videl ten boj!... Však dosť zmrhané chvíľ:

Ali nebodaj hnevať sa bude.“

Jak kydaly cez valy za trupom trup!

Ni balvany pohaní úbočmi stonú: —

on zastal si na smrti krvavý srub,

až víťazne dočkal sa skonu.

,,Ech, skončíte raz, či už prejde vám chuť,

zvelebovať ďaura po nebeský preväz ?

Vy neverné štence, ba čaká vás prút

a žalár má pán Ali pre vás!“

Kiež zapadol zrak, ktorý vzal si ho v cieľ,

čo sťalo ho, ramä kiež vysychlo choro;

ó, Bože náš. milosti mu neudeľ,

pre koho on zhynul tak skoro.