Dolina a vrch

Kiež by som bola vrchom! (dolina

si vzdychla). Kiež... jak božské na pohľad

je ligotných hviezd zo susedstva

sa po širokom svete podívať.

Ten šťastlivý vrch tam si kraľuje,

hľa, na vznešenom slávy prestole,

štít s holdom otáča mu oblak

sťa tymianu dym oltár v kostole.

Čo vzchodí, slnce zlatú korunu

mu z prvých lúčov kolo čela dá

a plášťom odeje ho v pozdných

pableskov šarlát to, čo zapadá.

Kiež vrchom som! — Tu musím život svoj,

ach, preživoriť skrytá, pošmúrna;

ni do susedov nedozriem, a

ni od susedov neľza dozrieť mňa.

Kiež by som dolinou bol! (vzdychol vrch).

Kiež dolinou... och, aká obida

je výsosť táto, táto sláva,

juž iní mi tak veľmi závidia.

Mňa trafí, áno, prvý slnca lúč,

i ostatný sa na mne rumení:

a predsa vždy som taký pustý,

a predsa vždy som taký studený,

Kvet, motýľ, rosa, slávik... darmo ich

zvem, nerady ma, a čo laskáva

sa tam doľ lichotivým vánkom,

tu hore zúriaca je chujava.

Kiež dolinou som! Dolu by ch si žil

pred svetom skrytý, nad mnou lesný krov,

a zamieňal by ch zavše blaho

s krásneho jara detvou rozmilou!