Dobrý starý krčmár

Tu, zkaď moc míľ treba ujsť, strmiaci v nebo

vrch kým zočíš, tu na peknej Dolnej zemi,

tu si žijem teraz v spokojnosti, lebo

dni radostne trávim, že až blaze je mi.

V krčme dedinskej mám byt; sťa inde v dome,

ticho v nej, len niekdy v noci zhučí-zjačí.

Dobrý starý človek totu krčmárom je...

nech ho Pánboh zplna rúk požehnať ráčil

Hospodu mám, stravu zdarma; málokedy

opatery lepšej dožičia i chorým.

Nikoho mi netra čakať na obed, i

mňa čakajú všetci, keď sa oneskorím.

Ľúto mi len; starý krčmár poharká sa

časom s dobrou ženou, tonúcou až v plači;

no jak poharkal sa, sa aj smieri zasa...

Nech ho Pánboh zplna rúk požehnať ráči!

Spomenieme vše i zašlých čias tak letko.

Hoj, netakšie preňho, šťastné boly ony!

Dom mal, ohrád, role, peniaze, mal všetko,

sotva vedel počtu volov si i koní.

Groše zabrali mu ľudia zlí, šalbiari,

dom dunajské prúdy zas, podobní žráči;

tak schudobnel, tak, hla, dobrý krčmár starý...

Nech ho Pánboh zplna rúk požehnať ráči!

K sklonku sa už chýli slnce jeho žitia,

a v ten čas mrie človek iba za pokojom;

jeho, ehudúka, však kára rozmanitá

práve včuľ obsypla starostí, bied rojom.

Cez deň pachtí sa, ni nedele mu tuto,

pozde líha, vstáva: leda zosnúť stačí;

dobrý starý krčmár — jak mi ho je ľúto...

Nech ho Pánboh zplna rúk požehnať ráči!

Teším ho; sa všetko napraví, len shovieť —

On pokrúti hlavou, pochybujúc o tom.

„Hej, napraví...“ neskôr tupo rečie, „bo veď

toť na kraji hrobu stojím; krok len, potom

V slzách padnem mu koľ krku, bôľu hrotec

v srdci, obličaj mu zrosím ešte bladší!

bo ten dobrý starý krčmár môj je otec...

nech ho Pánboh zplna rúk požehnať ráči!