Tu, zkaď moc míľ treba ujsť, strmiaci v nebo
Itt, ahonnan messze kell utazni, míg az
vrch kým zočíš, tu na peknej Dolnej zemi,
Ember hegyet láthat, itt a szép alföldön,
tu si žijem teraz v spokojnosti, lebo
Itten élek én most megelégedéssel,
dni radostne trávim, že až blaze je mi.
Mert időm vidáman, boldogságban töltöm.
V krčme dedinskej mám byt; sťa inde v dome,
Falu kocsmájában van az én lakásom;
ticho v nej, len niekdy v noci zhučí-zjačí.
Csendes kocsma ez, csak néha zajlik éjjel.
Dobrý starý človek totu krčmárom je...
Egy jó öregember benne a kocsmáros...
nech ho Pánboh zplna rúk požehnať ráčil
Áldja meg az isten mind a két kezével!
Hospodu mám, stravu zdarma; málokedy
Van szállásom itten s ennem-innom ingyen,
opatery lepšej dožičia i chorým.
Sohasem volt ennél jobb gondviselésem.
Nikoho mi netra čakať na obed, i
Az ebédre nem kell senkit is megvárnom,
mňa čakajú všetci, keď sa oneskorím.
És mindnyájan várnak énrám, hogyha késem.
Ľúto mi len; starý krčmár poharká sa
Csak egyet sajnálok: az öreg kocsmáros
časom s dobrou ženou, tonúcou až v plači;
Összekoccan néha jó feleségével;
no jak poharkal sa, sa aj smieri zasa...
No de amint összekoccan, meg is békül...
Nech ho Pánboh zplna rúk požehnať ráči!
Áldja meg az isten mind a két kezével!
Spomenieme vše i zašlých čias tak letko.
Elbeszélünk néha a letűnt időkről.
Hoj, netakšie preňho, šťastné boly ony!
Hej, régibb idői boldogak valának!
Dom mal, ohrád, role, peniaze, mal všetko,
Háza, kertje, földje, pénze, mindene volt,
sotva vedel počtu volov si i koní.
Alig tudta számát ökrének, lovának.
Groše zabrali mu ľudia zlí, šalbiari,
Pénzét a hitetlen emberek csalása,
dom dunajské prúdy zas, podobní žráči;
Házát a Dunának habjai vitték el;
tak schudobnel, tak, hla, dobrý krčmár starý...
Igy szegényült el a jó öreg kocsmáros...
Nech ho Pánboh zplna rúk požehnať ráči!
Áldja meg az isten mind a két kezével!
K sklonku sa už chýli slnce jeho žitia,
Alkonyúló félben van már élte napja,
a v ten čas mrie človek iba za pokojom;
S ilyenkor az ember nyúgodalmat óhajt,
jeho, ehudúka, však kára rozmanitá
S őreá, szegényre, a szerencsétlenség,
práve včuľ obsypla starostí, bied rojom.
Őreá mostan mért legtöbb gondot és bajt.
Cez deň pachtí sa, ni nedele mu tuto,
Fáradoz napestig, vasárnapja sincsen,
pozde líha, vstáva: leda zosnúť stačí;
Mindig későn fekszik, mindig idején kel;
dobrý starý krčmár — jak mi ho je ľúto...
Mint sajnálom én e jó öreg kocsmárost...
Nech ho Pánboh zplna rúk požehnať ráči!
Áldja meg az isten mind a két kezével!
Teším ho; sa všetko napraví, len shovieť —
Biztatom, hogy majd még jóra fordul sorsa;
On pokrúti hlavou, pochybujúc o tom.
Ő fejét csóválja, nem hisz a szavamnak.
„Hej, napraví...“ neskôr tupo rečie, „bo veď
"Úgy van, úgy" szól később, "jóra fordul sorsom,
toť na kraji hrobu stojím; krok len, potom
Mert hisz lábaim már a sír szélén vannak."
V slzách padnem mu koľ krku, bôľu hrotec
Én elszomorodva borulok nyakába,
v srdci, obličaj mu zrosím ešte bladší!
S megfürösztöm arcát szemeim könnyével,
bo ten dobrý starý krčmár môj je otec...
Mert az én atyám e jó öreg kocsmáros...
nech ho Pánboh zplna rúk požehnať ráči!
Áldja meg az isten mind a két kezével!