Bosna

Na ubytovni konečne klimatizácia,

pohodlná posteľ a skoré popoludnie,

cez zatvorené okná presakovala

pieseň muezzina vláčna.

Možno tá podivná melódia bola príčinou,

že znova po tebe zatúžila som.

Rozkoš vtedy nebola podstatná,

išlo skôr o prijatie,

že ty môj si, a ja tvoja som.

Objala som ťa. A nech sa zastaví čas,

Sugerovala som si sebe, tebe,

a neveril som, že takto už nemôže byť.

Teraz je jeseň, a dnu i vonku studeno.

Ja po tebe, ty preč tužíš – takto sa veci majú,

sic transit, a ostatné hlúposti.

Ležíme na posteli, ty chrbtom ku mne,

už si neviem predstaviť ani

jedno leto alebo hluk klimatizácie,

ani to, že pominie čo teraz je,

a prosiť už nemožno, nech opäť tak,

nech zas tak veľmi ako vtedy, tam;

prosiť len o maličkosti, možno

o to, aby si stiahol z netu

počúvať muezinnu pieseň.