Boj s Veľmožom

Zabije ma bravhlavý Veľmož,

zabije — cítim — ak sa dám.

Meravo — ceriaci sa — sedel,

na zlate sedel veľký pán.

Jaj, zabije ma, ak sa dám.

Odporné jeho telo, kančie,

ja pohládzal som. On sa chvel.

,,Pozri sa, kto som,“ šepol som mu,

a temä hlavy rozovrel.

Chechtal sa, keď mi v lebku zrel.

(Túh divých dobrodruhom divým

sa mu snáď zdám?) Na kolená

klesám tam. A pod nami hučí

Života riava spenená.

„Daj zlato!“ — dvíham ramená.

„Mňa môže zabiť jedna chvíľa,

mne čakať nedovolí čas.

Mňa na cesty zve, na orgie

slov tajomných a zvúcich hlas.

Mne čakať nedovolí čas.“

„Srsť tvojmu srdcu pancier dáva,

ja vnútro vredovité mám.

Moje srdce však požehnané:

to Túhy v ňom a Život sám.

Zlata mi treba. Odchádzam.“

„Na moju jachtu čaká more,

tisíce šiatrov čaká ma,

neznáme slnce, cudzí balzam,

cudzia slasť, nová dievčina.

Všetko to, všetko čaká ma.“

„Mne všetok život v hrudi dychčí,

mňa hľadá to, čo nové v ňom,

snov mojich víry: sväté zmätky,

tys’ hluchý voči všetkým snom.

nuž zdriap si z pŕs tú zlatú broň.‘"

Mdlé, slepé šero na nás ľahlo.

Vzdychol som. Vlny za ten čas

s otázkou stále valili sa:

Čakáme. Či už zlato máš?

Hučali vlny celý čas.

Zrazili sme sa. Breh sa triasol.

V tuk jeho som svoj pazúr vťal.

Trhal som, kmásal. Všetko darmo.

Cvendžalo zlato. On sa smial.

Nemôžem, nie. Nemôžem v diaľ.

Stý večer nasledoval za stým.

Krvácam, dážď som krvavý.

Z diaľav ma zvú, privolávajú —

my zápasíme, boľaví:

ja, a ten Veľmož bravhlavý.