Jediné svetielko
bliká tam vo výškach
mdlé a zmierajúce,
jak zadumané oko chorého,
jak nádej posledná.
To kahanček manzardky.
Ktože bdie pri ňom?
Kto bdie tam vo výške?
Dve sestry: bieda a ctnosť.
Veľká je, veľká tu bieda,
ledva sa zmestí v izbietke.
Malá je chyžka jak lastovičie hniezdo
a nie je ozdobnejšia.
Ponuré, pusté sú štyri steny,
ba boly by pusté,
keby ich plieseň nevyzdobila
a pruhy im nevyčmáral
dážď, čo dnu prší cez povalu.
Tak tiahne sa dolu
tá hrubá stopa dažďa
jak v byte boháčov
povrázok zvonca.
Vzduch je tak dusný
od vzdychov a puchu pliesne!
Azda i psy veľkých pánov,
zvyklé na lepšie bydlo,
podochly by tu.
Posteľ a stolík,
nepotrebný ni starinárovi,
pri podnoži zošlý slamník,
pri stole slamené stoličky
a debna rozožratá červotočou:
to je nábytok izby.
Kto to tu býva?
Pri ustatom blikaní lampy
zápasí svetlo so šerom... Postavy
jak obrazy zo sna sú hmlisté
a v polotme sa ledva maria.
Svetielko klame oči?
Či títo obyvatelia
všetci sú takí bledí,
tak mátožní?
Oh, biedna, biedna rodina!
Na debne, na peľasti postele
čupí si matka s dieťatkom.
Nešťastné nemluvniatko!
Saje s chrčiacimi stony
matkine suché prsia;
márne ich saje.
Žena sa zamýšľa,
jak bolestné sú to myšlienky,
veď ako rozpustený sneh z nástrešia
padajú jej husté slzy –
lejú sa po jej tvári
na líčka dieťaťa...
Či ani nerozmýšľa,
len zo zvyku; nevedomo
z očú jej kanú slzy
jak potok zo skaly?
Jej staršie decko
spí, vďaka Bohu
(či sa to iba zdá?)
pri stene na lôžku,
zakrytom hrubou plachtou,
zpod nej vykukáva slama.
Spi, chlapček, spinkaj,
snívaj, že vo vyschlej ruke trímaš chlieb,
a sen tvoj bude kráľovský!
Mladý muž, otec rodiny,
sedí pri stole so zachmúreným čelom...
Či z tohto čela preniká chmúra,
čo zapĺňa izbu?
Ba, toto čelo je knihou, v ktorej
je zobrazená bieda a bolesť miliónov.
Lež pod tým chmúrnym čelom
plá dvoje jagavých očú
jak bludné dve vlasatice,
čo neboja sa nikoho
a ich sa každý bojí.
Pohľad mu
letí vždy ďalej; vždy vyššie,
až stráca sa v nekonečnosti
jak orol v oblakoch.
PoemWiki 评分
暂无评论 写评论