Tek sad je zaista pusta ova pusta!
Hoj, včul je len pustá ozaj pustatina!
Јеr je novembar loš i rasipan gazda:
Lebo jeseň vám je hrozná rozgazdiná;
Što proleće i leto
jaro čo i leto
Sakupe sa brazda
shromaždia, tá hneď to
To jesen proćerda lako i bez traga,
ľahtikársky zmárni všetko, po zázraku
Zima ne zatiče ništa od sveg blaga.
pokladov že zima nenájde ni znaku.
Nema vani stada niti klepetuše,
Ni pastirskih frula koje setno tuže.
Niet tam kŕdľa oviec s cvengom zádumčivým,
A ptice-pevice
pastiera, čo píska tónom žalostivým;
Zanemelo ćute.
i spevavé vtáčky
Ne pućka prepelica iz trave žute.
zmlkly, zo žitn áčky
Niti cvrčak svoju violinu struže.
bujnej nezavrieska chriašteľ ku obude,
Ko sleđeno more miruje ravnica,
ba ani len malý svrček nezahudie.
Sunce nisko leti ko umorna ptica,
Il kratkovido posta
Jak zamrzlé more, chotára pláň gáni;
Od starosti,
nízko lieta slnce, vták jak ukonaný,
Pa mora da se sagne i pogled spusti…
čiže vekom také
Al nema bogzna šta da vidi na pusti.
je už krátkozraké,
Prazna je koliba, dom poljara suri;
i tra sa mu prihnúť, by dovidieť znalo...
Stoka jede seno, utihli su majuri;
Aj tak v pustatine vidí veru málo.
A kada predveče
Mršavu stoku k valovu vode,
Prázdna dnes rybáreň i hájoveň heno;
Zamûče neko kudravo goveče,
ticho na staniach, dnu statky žujú seno;
Radije bi pilo bistre jezerske vode.
keď ich večer zovú,
Nadničar skida listove duvana s niske
duria ku válovu,
Grede, zatim na pragu svija liske,
tu vše, chlpáň, býča zryčí: neinačej
Secka ih i truni
tiež von z jazera by pilo vodu radšej,
Onda iz sara čizme
Izvlači lulu i polako je puni
Dohánových listov vezme z kutíc trámu
Pa pućka, a pogled mu na jasle klizne.
bíreš, na prah dá ich, požižle, jak sa mu
Čak su i čarde zanemele i puste,
to bičiakom zdarí;
Birtaš i krčmarka mogu snu da se prepuste,
pípku zpoza sáry
Јеr makar smetnuli s uma
vyne, napchá, puká však — čo mu i zdochne —
Ključ od podruma,
a, či nie kde jasle prázdne? tu-tam fľochne.
Niko neće rudu okrenuti k njima:
Put je zameo vetar snežnim smetovima.
Však i čárdy Čušia ozajst, až žial ich mať;
Sad gospodare vetrovi i oluje,
krčmár a krčmárka dlho môžu drichmaf.
Jedni visoko pod oblacima struje,
hodiť do studnice
Drugi jure iznad ravnice
hoc kľúč od pivnice,
Iskreći varnice.
bo nik neobráti oja v tú ich stranu,
Iskri sneg ko kremen, vetrovi ga mrve
cestu v sneh zamietly vetry k nepoznaniu.
Treći tek nasrće, da se s njima rve.
U sumrak, kad vetri umorno klonu,
Teraz panujú koľ fujaky: z nich jeden
Ravnice u neku bledu maglu tonu,
hore v povetrí sa krúti, pokým je deň,
I jedva razaznaš, pognuta struka,
druhý cvála tu doľ
Nekog okasnelog hajduka:
sršivý čo kúdol,
Na noćni počinak nosi konj ga vran…
iskrí pod ním sneh sťa kremeň, a ten tretí,
Za njim kurjak, a nad njim gavran.
pasovať sa s nimi, v ústrety im letí.
Kо prognan kralj kad kraljevstvu okrene leđa,
Sunce se osvrne sa zemljinih međa,
K mrku keď uľahnú dennej po únave,
Osvrne pogledom
na rovinu zasa hmly zasadnú plavé:
Ispunjenim jedom
i len v nich nákres je,
I dok mu pogled stigne do najdaljih duna,
beťára jak nesie
Sa glave mu spadne krvava kruna.
kams’ na nocľah kôň, v dial’ zaberá a fŕka ...
Vlk zavyje za ním, nad ním havran škŕka.
Ako vyhnaný kráľ, kde už ríše lem je,
tak sa obzrie slnce vzad s obruby zeme,
ešte obzrie sa raz
s hnevom, a aj zaraz,
len čo na proťajší kraj zrak dôjde žhavý,
krvavá sa sklzne koruna mu s hlavy.