Pustatina v zime

Hoj, včul je len pustá ozaj pustatina!

Lebo jeseň vám je hrozná rozgazdiná;

jaro čo i leto

shromaždia, tá hneď to

ľahtikársky zmárni všetko, po zázraku

pokladov že zima nenájde ni znaku.

Niet tam kŕdľa oviec s cvengom zádumčivým,

pastiera, čo píska tónom žalostivým;

i spevavé vtáčky

zmlkly, zo žitn áčky

bujnej nezavrieska chriašteľ ku obude,

ba ani len malý svrček nezahudie.

Jak zamrzlé more, chotára pláň gáni;

nízko lieta slnce, vták jak ukonaný,

čiže vekom také

je už krátkozraké,

i tra sa mu prihnúť, by dovidieť znalo...

Aj tak v pustatine vidí veru málo.

Prázdna dnes rybáreň i hájoveň heno;

ticho na staniach, dnu statky žujú seno;

keď ich večer zovú,

duria ku válovu,

tu vše, chlpáň, býča zryčí: neinačej

tiež von z jazera by pilo vodu radšej,

Dohánových listov vezme z kutíc trámu

bíreš, na prah dá ich, požižle, jak sa mu

to bičiakom zdarí;

pípku zpoza sáry

vyne, napchá, puká však — čo mu i zdochne —

a, či nie kde jasle prázdne? tu-tam fľochne.

Však i čárdy Čušia ozajst, až žial ich mať;

krčmár a krčmárka dlho môžu drichmaf.

hodiť do studnice

hoc kľúč od pivnice,

bo nik neobráti oja v tú ich stranu,

cestu v sneh zamietly vetry k nepoznaniu.

Teraz panujú koľ fujaky: z nich jeden

hore v povetrí sa krúti, pokým je deň,

druhý cvála tu doľ

sršivý čo kúdol,

iskrí pod ním sneh sťa kremeň, a ten tretí,

pasovať sa s nimi, v ústrety im letí.

K mrku keď uľahnú dennej po únave,

na rovinu zasa hmly zasadnú plavé:

i len v nich nákres je,

beťára jak nesie

kams’ na nocľah kôň, v dial’ zaberá a fŕka ...

Vlk zavyje za ním, nad ním havran škŕka.

Ako vyhnaný kráľ, kde už ríše lem je,

tak sa obzrie slnce vzad s obruby zeme,

ešte obzrie sa raz

s hnevom, a aj zaraz,

len čo na proťajší kraj zrak dôjde žhavý,

krvavá sa sklzne koruna mu s hlavy.