Hoj, včul je len pustá ozaj pustatina!
Tek sad je zaista pusta ova pusta!
Lebo jeseň vám je hrozná rozgazdiná;
Јеr je novembar loš i rasipan gazda:
jaro čo i leto
Što proleće i leto
shromaždia, tá hneď to
Sakupe sa brazda
ľahtikársky zmárni všetko, po zázraku
To jesen proćerda lako i bez traga,
pokladov že zima nenájde ni znaku.
Zima ne zatiče ništa od sveg blaga.
Nema vani stada niti klepetuše,
Niet tam kŕdľa oviec s cvengom zádumčivým,
Ni pastirskih frula koje setno tuže.
pastiera, čo píska tónom žalostivým;
A ptice-pevice
i spevavé vtáčky
Zanemelo ćute.
zmlkly, zo žitn áčky
Ne pućka prepelica iz trave žute.
bujnej nezavrieska chriašteľ ku obude,
Niti cvrčak svoju violinu struže.
ba ani len malý svrček nezahudie.
Ko sleđeno more miruje ravnica,
Sunce nisko leti ko umorna ptica,
Jak zamrzlé more, chotára pláň gáni;
Il kratkovido posta
nízko lieta slnce, vták jak ukonaný,
Od starosti,
čiže vekom také
Pa mora da se sagne i pogled spusti…
je už krátkozraké,
Al nema bogzna šta da vidi na pusti.
i tra sa mu prihnúť, by dovidieť znalo...
Prazna je koliba, dom poljara suri;
Aj tak v pustatine vidí veru málo.
Stoka jede seno, utihli su majuri;
A kada predveče
Prázdna dnes rybáreň i hájoveň heno;
Mršavu stoku k valovu vode,
ticho na staniach, dnu statky žujú seno;
Zamûče neko kudravo goveče,
keď ich večer zovú,
Radije bi pilo bistre jezerske vode.
duria ku válovu,
Nadničar skida listove duvana s niske
tu vše, chlpáň, býča zryčí: neinačej
Grede, zatim na pragu svija liske,
tiež von z jazera by pilo vodu radšej,
Secka ih i truni
Onda iz sara čizme
Dohánových listov vezme z kutíc trámu
Izvlači lulu i polako je puni
bíreš, na prah dá ich, požižle, jak sa mu
Pa pućka, a pogled mu na jasle klizne.
to bičiakom zdarí;
Čak su i čarde zanemele i puste,
pípku zpoza sáry
Birtaš i krčmarka mogu snu da se prepuste,
vyne, napchá, puká však — čo mu i zdochne —
Јеr makar smetnuli s uma
a, či nie kde jasle prázdne? tu-tam fľochne.
Ključ od podruma,
Niko neće rudu okrenuti k njima:
Však i čárdy Čušia ozajst, až žial ich mať;
Put je zameo vetar snežnim smetovima.
krčmár a krčmárka dlho môžu drichmaf.
Sad gospodare vetrovi i oluje,
hodiť do studnice
Jedni visoko pod oblacima struje,
hoc kľúč od pivnice,
Drugi jure iznad ravnice
bo nik neobráti oja v tú ich stranu,
Iskreći varnice.
cestu v sneh zamietly vetry k nepoznaniu.
Iskri sneg ko kremen, vetrovi ga mrve
Treći tek nasrće, da se s njima rve.
Teraz panujú koľ fujaky: z nich jeden
U sumrak, kad vetri umorno klonu,
hore v povetrí sa krúti, pokým je deň,
Ravnice u neku bledu maglu tonu,
druhý cvála tu doľ
I jedva razaznaš, pognuta struka,
sršivý čo kúdol,
Nekog okasnelog hajduka:
iskrí pod ním sneh sťa kremeň, a ten tretí,
Na noćni počinak nosi konj ga vran…
pasovať sa s nimi, v ústrety im letí.
Za njim kurjak, a nad njim gavran.
Kо prognan kralj kad kraljevstvu okrene leđa,
K mrku keď uľahnú dennej po únave,
Sunce se osvrne sa zemljinih međa,
na rovinu zasa hmly zasadnú plavé:
Osvrne pogledom
i len v nich nákres je,
Ispunjenim jedom
beťára jak nesie
I dok mu pogled stigne do najdaljih duna,
kams’ na nocľah kôň, v dial’ zaberá a fŕka ...
Sa glave mu spadne krvava kruna.
Vlk zavyje za ním, nad ním havran škŕka.
Ako vyhnaný kráľ, kde už ríše lem je,
tak sa obzrie slnce vzad s obruby zeme,
ešte obzrie sa raz
s hnevom, a aj zaraz,
len čo na proťajší kraj zrak dôjde žhavý,
krvavá sa sklzne koruna mu s hlavy.