Noc; tma ni žúzoľ. Juh
Kottpime, must on öö,
buráca. V oblohu
lõunatuul tantsu lööb,
čnie hrdo Budín-hrad,
hää Buda lossi pääl
s veže mu škripotať
pronkskikas kriuksuhäält
čuť z kovu kohúta.
teeb tornis teravalt.
„Kto to, ký pohyb? i —“
„Kes on see? Mis ta teeb? —”
„Len obráť sa a spi,
„Selg keera, maga veel,
môj kráľu, Ladislav:
mu László, kuningas:
raz stečie leji splav,
hoovihm on vaibumas,
tá šibe do okien.
see taobki akent sul.”
Tu mračien prietrž, z nich
Pilv katkeb kärinal,
prúd vody, ohňa šprih — :
lööb tuld ja vetevall
potopu cez odkvap
ta põuest alla vaob,
medený šústa žľab
vaskrenne pidi kaob
s bášt, štítov Budína.
see Buda tornidest.
„Čo hučí množstva val?
„Miks kihab rahvahulk?
Chce, by som prisahali“
Kas nõuab vannet mult?”
„Ľud, pane králu, ten
„Kõik rahvas, kuningas,
sta smrť je tichý, len
on vait kui surimask,
na nebi zhrmí vše.
vaid taevas müristab.”
Hrk! putá, spadly s nôh,
Raudahel kõlksub veel,
bez gazdu —: po múroch
tal puudub peremees:
budínskych tíško v hĺb
vang müüri mööda taas
— tu i tam chmáry chlp —
— üks väike pilveraas —
sa väzni spúšťajú.
on alla roninud.
„Hach! lámu okovy
„Hah! Kette rebivad
si Huňadovi — ľvi —“
Hunyadi jõmpsikad —”
„Strach, pane, márny tiež!
„Miks kardad, käskija?
Ladislav umrel, vieš,
László ei ela ja
a decko zajaté.
laps, tead, on vangis veel.”
V úvale pod hradom
Sügavalt mäe alt
sa sišiel húfec vtom;
võib tulla väesalk;
tak placho tiahne: včuľ
nii vargsi tõttavad,
s životom uvrznul...
talt elu võtavad…
Kaniža, Rozgoň to.
Kanizsa, Rozgonyi.
„Tra zdvojnásobiť stráž,
„Veel lisa vahtisid,
zvlášť kde dlie Matiaš!“
Mátyásil eriti!”
„No, Matej, v chládku sní,
„Vaid Mátyás ongi jäänd,
lež väzni ostatní —
kuid teisi vange sääl
tých, pane, nikde niet.'
ei ole kusagil.”
Oblak sa vybúril,
On pilved taandunud
víchor sa vyzúril.
ja vihur taltunud,
V šept znežnel vín prv vztek,
veepinnal väreleb
na tisíc hviezdičiek
musttuhat tähekest,
kolíšu v Dunaji.
siidpehmel Doonau jõel.
„Preč, pokým ešte ľza:
„Eest ära! Kuni saab!
zem česká — istejšia.
On kindlam Tšehhimaal.”
„Nač’ báť sa, králu môj?
„Miks hirm on sinu sees?
Hla, živly na pokoj
Vait seisab iga mees
šly v sveta priestore.“
maa peal ja taeva all.”
Spáč spánku zažíva,
Tukkujad tukuvad,
kto zbeh, sa pokrýva;
hulkurid hulguvad;
nech zšuští na kre list,
ka lehe krõbinat
už drábov vidí ísť
käskjalaks tõlgivad
Kaniža, Rozgoň to.
Kanizsa, Rozgonyi.
„Ďaleko pomedzie?
„Kas kaugel on veel piir?
Co chvíľka, smrť v nej tkvie!“
Mul iga hetk on piin!”
„Hneď prezeň sme; i shoď
„Siit, isand, üle saab,
tieň, pán môj: s nami, toť,
miks karta: meiega
i decko, zajatec.
on kaasas laps, see vang.”
Svit spáča prerve v snách.
Tukkujad ärkavad
potulovača strach;
ja hulkur võpatab;
ni vánku, šumí však,
mets mühab tuuleta,
ni mráčka, ale jak
kõu kõmab pilveta
hluk, blesk by z diaľavy —
ja kaugel välku lööb.
„O, osviež pery mi
„Oh anna, anna vett
priam. Cechu úprimný!“
üks tilk, mu ustav tšehh!”
„Tu kalich, piže zdrav’,
„Siin on külm karikas,
môj kráľu, Ladislav,
joo, László, kuningas,
ukája... sťaby hrob !“
see kosutab… kui haud!”
Stoj, pomsta, spočiň — zdriem:
Löö, neima rusikas:
má väzňa česká zem;
on Tšehhi maa peal vang
kráľ tobôž v zemi tej,
ja sees on kuningas,
aj zostane vždy v nej,
tal sinna jääbki sark,
však väzeň vráti sa...
kuid koju tuleb vang…!