Supruzi

Manželke

Uspomena je u zlatno popodne zatvorena. Oko ti je

u biser utkana svetlost, na stazi, između rana vremena

Spomienka uzamknutá v zlatom popoludní. Tvoje oči,

laganim koracima krećeš. Mesto je jedva-postojanje,

svetlo korálov s perlami, ľahkou nohou kĺžeš sa

u stakloglatkom svetlucanju sitno groblje je,

na chodníku, medzi jazvami času. Miesto sotva existujúce,

ispred kapele malo se kolebaš, kako ulaziš

drobný cintorín ligote v hladučkého skla,

usijana sena šapuće. Škrbava krstionica

pred kaplnkou váhaš sporo, len čo vkročíš

sama sebe cepa a sveci na oltaru već

žeravá tôňa šepoce. Naštrbená krstiteľnica

sve opraštaju.

sama seba triešti a svätí na oltári už

Pa kolika je tuga? Pobegla mora

všetko odpustili.

kuda smeraju? Pa gde je sjaj neba

Nuž koľko je trápenie? Kam smerujú

kad ponoć na presto stupi?

uniknuté moria? Kde sa nachádza lesk neba,

Ego te baptizo, bura je lagana, iznad plavetnila

keď polnoc na trón vstúpi?

na molitvu se priprema. Ruši se prostor, kapa leti,

A ja Ťa krstím v mene, vietor je ľahký, k modlitbe

nestvarno je kad zastaneš, jedina shvatljiva teza

sa chystá nad modraním. Námestie sa do kola delí,

sveta je da živiš – povetarac vijuga,

čiapka letí, keď sa zastavíš, neskutočnosť rodí sa, jedinou

čadravu kosu ti ispred osmeha mami.

zrozumiteľnou tézou sveta je, že žiješ – vánok sa vrtí,

tvoje potulné vlasy pred tvoj úsmev vábi.