Zrod hluku

Na začiatku bolo ticho.

Ticho bolo, nie hluchota:

častice, hviezdy vznikali,

a na cestu smerom k hlbine hmoty,

k objemnosti prázdnoty hnuli sa.

Ticho bolo: ticho kozmu.

Ticho tisíc smermi unášalo sa, aj smerom k Zemi.

Ticho bolo, nie hluchota:

more, rieky hulákali,

kontinenty výbuchom ožili,

hory zrodili sa, umreli.

Ticho bolo: ticho planéty.

Ticho sa zmnohonásobnilo, v život sa zmenilo.

Ticho bolo, nie hluchota:

prajaštery trapovali,

vtáci jačali,

dravce dychčali, koristi z ostatného chrčali.

Ticho bolo: ticho divočiny.

Ticho žaslo nad sebou.

Ticho bolo, nie hluchota:

nohy tanec dupali,

pieseň o láske znela, hrdinské bitky pripomínala,

od srdca k srdcu rozprávka vinula sa, po ceste mystérie.

Ticho bolo: ticho človeka.

Ticho sa majetkom stalo, predmetom imania.

Jedného večera niekto ho do ruky vzal,

zlomil a svojim učeníkom daroval,

a to prerušené ticho dodnes ďalej podávame,

so stále väčším hlukom,

na jeho pamiatku.