Z diaľky

Malý dom tam pri Dunaji veľkom;

ó, jak drahý mi ten domček! Celkom

slzami mi zájde zrak, sa zatmí,

koľko ráz len zíde na pamäť mi.

Kiež bych bol v ňom zostal do posledu!

No človeka jeho túžby vedú;

mojim vzrástol sokolí brk v krátku:

opustil som rodný dom i matku.

Muky vzblkly v ňádrach rodičkiných,

keď som v rozchod tknul sa úst jej siných,

a ni ľadovými pod perlami

slz jej nepotuchly múk tých plamy.

Jak zobjala chvejným ramenom ma,

jak zdržala vrúcim slovom doma!

Och, nech vtedy svet tak znám v tvár z tvári

bezúspešne nezdŕža ma vari.

Nádejí čo zornička nám bronie,

budúcnosť — to čarovný záhon je;

len keď sme už v labyrintu tlame,

žalostný svoj omyl pobadáme.

I mňa že len nádej ligotavá

huckala, nač’ o tom komu zpráva;

že čo mocem svetom sa, sťa ši’lo

sto tŕňov mi do nôh za vädlo?...

... Do rodiska známi idú nazad;

dobrej matke od nich čože vzkázať?

Ohláste sa, zemkovia, ak vedia

domku nášho cesta by vás viedla.

Recte jej, nech slzy staví časté,

bo jej syna až zahŕňa šťastie

Keby znala, ach, jak biedim-strádam,

neborkej by srdce puklo hádam!