Z cudziny

Ja už neviem žiť za jej hranicami.

Stopy guliek na domových stenách,

krv starého otca, beh starej mamy

sú, tak sa zdá, vpálené do tehál,

tak ako do mňa ten bunkrový pocit,

ten zavýjajúci smrteľný strach.

Cez deň ma opúšťa, ale zas v noci

sa krajina navracia v historkách.

Kŕmi ma z úst, vlastnou piesňou uspáva,

a posmeškuje, keď sa s ňou svet točí,

videl som ju padať, a zase vstávať,

hoci môžem, nikdy neprekročím

jej telo, čo storočia roztrhali,

cez spomienky, čo sem vetry nosia,

musí ma milovať, a ja tiež musím,

keď počúvam, čo hovorí zo sna.

Ja chcem aj jej prach, čo sa mi priliepa

na krk košele, topánky, vlasy,

v inom lone môžem byť len cudzinec,

ona ma pozná, len k nej sa hlásim.

Kráska, Európa, darmo otváraš

predo mnou každý záhyb, štrbinu,

vábiš ma a ja sa v túžbe ponáram,

no nemôžem do teba preniknúť.

Darmo sa nechávam lákať neverou,

pri tvojej bráne ma zrazí ostych,

a preto len znova sejem semeno

do ľúbenej ženy, mrzkej vlasti.