Usmej sa mi...

Usmej sa mi, drahá žienka; dnes, ach,

na zemi niet kvietka, na nebesách

hviezdy niet, čo nahradiť by mohlv

vzhľadom na milotu úsmev tvoj.

Ak už tvárou ti preds’ vzkrsne chmára,

vetrík však, ju odviať, neprifára,

aspoň ju zrob nežnou, pozláf, prosím,

ju úsmevu svojho úsvitom. —

V pustej zime pustý na ohrade

strom s kou túžbou, s kým dychtením mladé

čaká jaro, čo mu kvetúcich zas

vetvíc dá i vtáčkov spevavých!

Pútnik, pol čo sveta schodil var’, i

za noci sa octne na chotári

rodnom, ako číha: kedy biysne

z domku v zrak mu vľúdny kahanček! ?

A nemocný, ktorý na postlaní

smutnom dlho do tmy nočnej gáni,

sám a sám: jak nyjúc-mrúc až čaká

vzchodiaceho slnea prvý lúč!

A umrlých telá, zatvorené

v rakvách, jak čakajú na vzkriesenie!...

Och, a preds’ ja i od týchto všetkých

ešte väčšmi čakám úsmev tvoj!

Usmej sa!... Ja, muž tvoj, vzal sa pýtať,

v jehož knihe srdca vieš-li čítať:

môž’š znať, v nej že každý riadok žitím

je, hotovým umrieť za teba!

I že tvári ti zrkadlom stále

duša moja, zväčšujúcim ale,

v ňomž je záder zrovná dýkou, čo je

tvojho čielka leda vrásočkou.

Nuž usmej sa. blaha zdroju zlatý!...

Rty čo, rúčky, nôžky bozkáva ti,

tvojich snov kto strážcom je vždy, tôňou

žitia tvojho: tvoj muž prosí ťa.