Úbohý poddaný

(Životný obrázok z minula.)

Sírou hradskou ciepka poddaný, už s týždeň

trudnú do stolice končiac robotizeň.

Strkom-pieskom vôzok naložil si; pod tou

ťarchou koleso až krušnou škrípe nôtou.

Tackave s ním rušia koso-rohých hoviad

pár, i že preds’ lezú, sotva spozorovať;

oba trúchle, jak by rozmýšľať sa zdajú:

koľko ráz doviezly už a doviezť majú ?

Chudák sedliak drepí zpredku na paroží,

zodratý bič v ruke; v smutný obraz boží

schliapne ver’ mu širák plavý, nech ho sprava

dvoch-troch motúzov to v hŕbe nezdržiava.

Časom prerve mlkot svoj, súdruhov v jarme

popodurí, ale zavše durí darme,

nevládzu ísť skoršie, od skalenej cesty

paprčky im temer krvácajú miesty.

Sírou hradskou, mrmlot sťa nebeských mrákot,

vtom zďaleka ozve hyntova sa rachot,

len toť zhrmel v diaľke kúdolistej a, hľa,

za okamih vzkrsol. jak zblysknutie znáhla.

Štyrom sivkom tie dva kosorožce plavé

horko-ťažko len čo vvhýbnuť sú v stave,

a ver’ báť sa boja; hej, úbohé tvory,

nech tak jarmom vládzu, strhnú niekam v hory.

Pyšný kočiš drnčí na kozie si, bičom

šmižká cifrovaným len tak nič po ničom.

Odľahne mu, jeho popanštenej duši,

keď bydľatá biedne švacne poza uši;

odľahne viac, keď môž’ zvolať okázalo:

Krajan, hlavica ti oplakáva salo!

Skoda bolo v krčme nechať jeho cenu,

z tvojej osi zrobiť vdovu zarmútenú.

Vzozrie poddaný, i rečie s chmurou čela:

Ech, ver’ cenu sala krčma nepozrela,

čím obrástol som, strup k ej s’ omasty malý,

rýche vám na koče všetko vymazali.

No nezačul tých slov svet v hyntove rúči:

neborák, i var’ máš štastie, bo kto ručí

za to, totie ruky opekúnske že ťa

nestrescú za truc tvoj, nepokorné dieťa!