Ráno a večer

Rád vidím ráno, keď

najsamprv vrcholky topoľové

ožiari zlatý lúč

slnca, čo rodí sa vnove.

a kraj sa vyjasní priam,

farba mu, vôňa, hlas ožijú sýte: —

kus ešte, ďaleko k úvratiam!

Môj je deň, moje je žitie.!...

Večer, ach,

um i telo vo mdlobách;

trudne duch sa domov vracia;

rastie tieň... začínam báť sa.

Cos’ dnes získal, duchu, z púri.

ostňom zajtra do perutí ?...

Šťastný, ak na dnes obzrie sa ti

lúč povedomia, úsmech zlatý! —