Paríž, môj Bakoň

Zastanem dychčiac: Paríž, Paríž,

ľudská húsť, les, čo obrovský je.

Nech pandúrsky voj od Dunaja

cvála sem za mnou:

Seina ma čaká, Bakoň skryje.

Veľký je hriech môj: moja duša.

Že vidím vpred a nedbám sily.

Zradil som plemä Álmošovo

a stepné voje,

iránske, by ma upálili.

Môžu prísť: na Paríža hrudi

spočívam, omámený, voľne.

Hôrneho chlapca z Hunnie tu

so smiechom skrýva

Bakoň pod svoje kvety hôrne.

Tu umriem a nie pri Dunaji.

Mrzkí mi nezatlačia oči.

Na Seiny hlas ja v dáku veľkú

ničotu smutnú

zapadnem v jednej tichej noci.

Že vrieska víchor a ty, Tisa,

ponad pláň maďarskú sa valíš,

to nič je: mňa aj mŕtveho snáď

skrýva les lesov,

verný môj Bakoň, veľký Paríž.