Oj, roky, budúce vy roky ...

My hair is gray, but not with year

Byron.

Oj, roky, budúce vy roky,

čo nádej upiera mi vás:

čo tak vám náhlo preddavkovať

vlas sivý vo môj tmavý vlas?

Nač’ mieša sa v húsť kyprej listvv

tak skoro tento bledý list,

upomnúť bodrý strom, že vyschne

raz —- zmaru bude za korisť!

Nie týmto ste vy povinné mne :

váš mrcha predok, minulosť.

moc radostí mi zostal dlžen,

kým žiaľov prial mi viac než dosť:

tej požiadavky, dobrou čákou.

zaplaťte úroky mi včuľ;

veď beztak kto zná: dožijem-li

to. istiznu bych vyzdvihnul?

A či to práve značí sneh ten,

čo v kadere sa trúsi mi,

že, krátkemu hoc, koniec, koniec

je letu, vchádzam do zimy? —

A by ma nebolo jej Túto,

keď smrť preds’ prikváči ma tak

včas, preto treba mi, jak klasu

sivému, dozrieť pod kosák?

Tak je. Nie počet — aspoň nie vždy —

liet privádzava starobu:

i málo rokov bretnä tiež tak

prikrčiť v stave ku hrobu.

A mne z tiarch na zemi i strastí,

ej, dosť sa ušlo všakových:

im rovnomerné totu blaho

aj nadarmo ver’ úfal bych.

Ach, starý som: môj zkúsenosti

sklad naplnil sa do sýta:

tam leží, v troskách, môjho žitia

vodcovská hviezda rozbitá;

tam tkanice chlp: viera; kusá

tiež kotva: nádej; v imaní,

hla, takej sbierky jakby mladoň

za kmeťa nebol uznaný!

Sa obzriem: a pár milých druhov

niet viac, púšť vôkol, cudzina;

úzkostné vešia po mne oči

tonúca v slzách rodina.

Dosť žil som, dosť, by zbudla po mne

pamiatka tu doľ: v pamäť, och,

horúcu biedu zanechám a

tých nešťastníkov dvoch či troch!

Však zmĺkni, ponos; nezúr, srdce!

Ctnost: to bol tvoj hriech doposiaľ.

Ak tej mzdou ztrata, či mám kvíliť,

že zplna som ju obdržal?

V útechu, trpia, ach, tak mnohí,

i lepší než ja trpia tu:

zač’ nie ja... smeť: juž súdby kolo

zaberie, shodí v obratu! ?