Marhuľka

Marhuľka - po krk

nesiaha mi:

každý jej konár

je plod samý.

Priviera viečka

odhodlaná.

Na špičkách stojí

ako panna.

Však dotkni sa jej

čo len pleca,

prehne sa v drieku,

odtiahne sa.

Priam zadúša ju

mladá krása.

Vejárom vetiev

ovieva sa.

Koketne skláňa

hlávku malú.

Spýrená čaká

na pochvalu.

Zopakuje ti

túto scénu:

plesovou sieňou

sad je pre ňu.

2

Večer čo večer

k nej tajne chodím.

(Ó, závidiaci

otcovia rodín!)

„Príďte zas zajtra“ –

šepnú jej pery.

Ona aj veršom

doslova verí...

Marhuľka milá,

v sne som ťa videl,

na slame ležiac,

počul šum krídel.

Ku studni šla si

v žeravom vzduchu,

v striebristých šatkách,

v mesačnom rúchu.

Obilie ticho

vôkol mňa tlelo.

Niesla si svoje

voňavé telo...

Pýriac sa podnes,

na teba hľadím –

hľaď aj ty na mňa

s ostychom mladým!