Lazár pred palácom

I

Polnoc, oplýva ktosi:

v paláci skvelom šuchocú.

Peniaze ktosi číta.

Muzika muzík:

Nikdy som takú ešte nepočul.

Hodvábne lístky,

hľa, tlmeným a hrdým žalmom vzpl

Cingilingujú štence-mince.

Cvendží zlato

a moje slzy kanú.

A ja podpieram palác.

Muzika zvíchruje sa, dvíha, sála.

Aký to žalm,

akoby všetka

blaženosť sveta sa v ňom rozhučala.

To zlato čie je?

Sĺz mojich tečie mnoho.

Nech uschne ruka,

zlá a blažená ruka

podliaka toho.

II

V parádnom dome

v radostnom zhone

zhromaždili sa boháči.

Rozspievali sa boháči

v parádnom dome.

A na ulici,

hľa, divo ryčí

zvučný žalm, Lazár peje,

vzhliadne na dom a peje

tam na ulici.

V nočnom tom tichu

spev? Z čieho dychu?

Sinejú, blednú boháči.

Onemievajú boháči

v nočnom tom tichu.

Pst, Lazár zmĺkol.

A potlesk zhíkol.

Roztlieskali sa boháči,

rozchechtali sa boháči.

Pst. Lazár zmĺkol.

III

Zošedivelý starec, clivo

z biblie Lazár vystupuje.

Boháči zdravia bojazlivo.

Dychčí Lazár a s ním, kde kročí,

neviditeľne prichádzajú

odveké, veľké, chromé moci.

Hruď Lazárova zavše chrčí.

Rád by sa zasmial zoširoka,

no ústa sa mu skrivia v kŕči.

Chromý je do skonania sveta

a na zemi sa, ešte, plesá.

Lazár tiež by rád plesal sem-tam.

Tiež by rád poskočil si v tanci,

pri gajdách nôtil v zlatých hájoch

s kozonohmi hôr, so šarvanci.

Aj vykročí si na trh slastí,

dýchavičný na ženy čaká

a nad čím by sa zasmial v šťastí.

Starý mok nesie, mušt mu dáva

boháčov stádo najašené.

On sladkú šťavu ochutnáva.

Ochutnáva a jeho mužstvo

tu dievka pošteklí, tu žena.

To Lazárovo dobrodružstvo.

A Jeseň s kašľom, ktorý dusí,

vzdychá mu v prsiach astmatických.

Čo vzdych, to rozkoš, až sa hnusí.

Na rozkašlanú radosť túto

povädnú srdcia, zblednú tváre:

Jeseň čuť. Kroky Smrti sú to.