Doma

Jak na hniezdo vták, v skrýš milú,

pútnik k žriedlu o posilu,

ako dieťa na klin matky:

žiadam sa ja v kruh ten zpiatky.

Tu, stred ľúbej rodinky, tu

môj je svet, ten zpod blankytu;

von hoc výšou mračien roje:

tu večite hviezdnato je.

Očí jas, smev úst sťa ruží:

toť, po čom mi srdce túži,

a prekročiac prah s ciest žitia,

tu aj zavše v stret mi svitá.

Srdce zmladne deckom vo mne:

každej radôstky si spomnie,

i koľ mojej zbrnká hlavy

zlatej vôle motýľ hravý.

A zabudnem na bied súcnosť,

na starosti o budúcnosť,

koľké bremä tlačí tuť tyl:

aby som ich nezarmútil.

S detskou mysľou uspokojím

v tej sa viere jaks’: že svojim

spomôž’, keď im pomôcť treba,

ten náš všetkých otec z neba.