Dante

Stál som nad vôd jeho hlbinami; hladký

bol ich povrch, ale súmrakom sa šeril,

sotva ružolístkom hnul, jak zeme matky

hruď v čas triašky, leda i len vlnky sčeril.

Zrkadlom, sťa oceľ, verne odrážaly

svet — i mňa: človeka; no k dnu dozrieť stálych

krútňav ich, sa márne oči namáhaly:

tie len on znal — hádam ni on — nepoznal ich.

Podivný duch, roveň nesmiernemu nebu,

v ňom čo podo mnou sa uzerá tak sdielne;

jemu roveň len na rozsah, na velebu,

i že každé je tak nepochopiteľné.

Človek ... básnik (och, to meno potlkavé!)

upustí svoj lichý venček, strnúc v duši,

i jak do kostola bol by vkročil práve,

vzývajúc si kľakne, lebo Boha tuší. —

Nad tých hlbín bezdnom olovničná váha

umu perím utkvie, zvirgá vo závrati:

ale duša cíti, ako vír ju tiaha,

a myšlienka v divnej predtuche sa ztratí.

Neznámych sfér cíti nátlak, ustráchaná

radosť unáša ju svitu peruťami,

počuje sa hádzať-zmietať leviatana,

špľachtať... Duch Boží sa rozpäl nad vodami.

Môž’-li duch ten božstva časť byť? Veď to jedno

je, ni nepodlieha deľbe na atómy;

abo či môž’ oko smrteľníka biedno

spatriť ducha svet pri plnom povedomí?

Tisícročie zájde, nové svitne v jase,

jeden kým sen nebies zblúdi v ľudské množstvo,

neverný by; človek priučil sa zase

vzývať v stĺpe chmáry utajené Božstvo.