Blato

Vždy a všetko bolo namiesto niečoho.

Namiesto čoho, nebudem vedieť nikdy.

Nie nebesá, nie tento svet, nie peklo,

nie mrav, len vrtoch; nie princíp – len idey.

Nápad? Rozmar? Čoby. Ako otrhaná lopta,

premoknuto, skalno ťažko, bafkal som,

keď potkli sa radšej, než by kopli do mňa.

Terén – tuhosť moja: blato, na dážď čakajúc prachom.

Moje ja sa už s terénom a s úlohou zrástlo,

keď napíšem, značí že iný som:

prísť mi môže už „ráno – večer – ráno

et cetera, und so weiter, a tak ďalej, and so on”.

Odlišujem sa. Sťa vychádza luna. Sťa inému je sparno.

Da capo al segno. Ad libitum.