Öltem. Mérgeztem. Főleg irigységből,
Vraždil som. Trávil som. Najmä zo závisti,
de néha csak mert egyszerűen jó volt
no inokedy len tak, že som mal chuť
lecsapni rájuk, mint sólyom az égből,
vrhnúť sa na nich, ako orol z výšky,
a testek görcsbe rándulását nézni,
na telá v kŕči sa iba tak dívať,
hallgatni hörgést… Kicsit fura hóbort,
počúvať chrčanie... Možno zabudnúť,
de látványos győzelem felidézni
no o čo viac je pri pohári vína
a halálukat, míg iszom az óbort.
s veľkou pompou pripomínať si ich smrť.
Ők nincsenek, én vagyok. S most a régi
Oni nie sú. Ja som. V kope zodratých
emlékek közt kotorászva úgy érzem,
spomienok sa teraz hrabúc, cítim,
elég volt. Nem hiszem már, hogy megéri
že mám dosť. Neverím, že sa oplatí
élni tovább. Meguntam. Megelégszem
ďalej žiť. Stačilo. Čo s mojím bytím,
azzal, ki voltam, azzal, kivé váltam.
veď bol som a stal som sa, kým som sa stal.
És úgyis rosszul alszom mostanában.
Aj tak som sa dávno dobre nevyspal.
Ideje volna végeznem magammal,
Bolo by už načase skončiť všetko,
de ez a tavaszi napfény marasztal
no zdržiava ma toto jarné svetlo,
inni, élvezni, őzpörköltet enni,
napiť sa, najesť, užiť si pohodlia,
jól érezni magam... Senkinek semmi
trocha slasti... Ja nikomu nehodlám
köze hozzá, hogy mit tettem, ha tettem,
skladať žiadne účty za svoje činy!
melyik féreg mer ítélni felettem?
Ktorý červ by sa ma odvážil viniť?
Öltem. Na és? Hiszen mindnyájan öltek,
Vraždil som. No a? Veď tak robil každý
én sem tehettem másként. A görögnek
ako som ja jediný nemal vraždiť?
görög valék, és zsidó a zsidónak,
Súc Grékovi Grékom, Židovi bratom,
mint meg van írva, és a gyilkosoknak
ako je písané, stal som sa vrahom
lettem gyilkossá. Ki merne vádolni?
iných vrahov. Koho ešte aj dnes moja vina kvári?
S kinek ártok most már? Mit árthat holmi
Komu už teraz ublížim? Ja, starý
vénember, kire úgyse virrad sok nap?
človek, čo mu smrtka stojí pred prahom?
Nézem szelíden, most kezd tavaszodni,
Hľadím krotko, že sa začína jariť,
és ráncos arcom kitárom a fénynek.
slnečné svetlo ma hladí po vráskach.
(Csak vihar ne legyen. Viharban félek.
(Len nech nie je búrka. Z tej mám veľký strach.
A szél feltépi ajtómat, s bejönnek,
Vietor mi rozdrapí dvere a vojdú,
kiket megöltem, s bosszúért dörögnek
ktorých som zabil a hrmia, že pôjdu
fejem fölött. Mert az a harag napja,
po pomste. Lebo to je koniec sveta,
az ívfényben fölsejlik az alakja
a v záblesku sa zjaví silueta
annak, kitől nem futhatok el én se…)
toho, pred kým nenájdem výhovorku...)
Vigasztalj, vigasztalj, York napsütése!
Uteš ma, uteš ma, ty slnko Yorku!