Sa svih strana
kým si žhavý,
vrebajućeg smrtnog straha
k žene bežíš, nedočkavý
(kao u rupi preplašeni miš)
záštity rúk jej, kolien, lona.
Nielen tucha
dok te čežnja
lona luhá, nielen túha,
mori tako tražiš spas kod žena
aj to ťa socia k nej, že musíš –
da ti krilo, ruka, koleno bude štit.
preto nadchne
všetko ťa, čo ženou páchne,
Ne gura
kým si len ústa nevysušíš.
te u to krilo tek pusta
Príkaz lásky
želja nego i sušta potreba –
poklad je i balvan ťažký.
Kto miluje a pár svoj nemá,
ljubi zato
stratený je,
do beline usana svako
bezmocný, jak bezradná je
ko ženu nađe i sa mesta se ne pomera.
potrebu odbavujúca si šelma.
Inej spásy
Dvostruka mora
pre nás niet, bárs by si tasil
i blago, voleti se mora.
nôž proti matke, odvážlivo!
Ko voli i ne nalazi para
Však vec hrozná:
poznám ženu, čo to pozná
beskućnik je
a preds’ ma odsotila divo.
i toliko je bespomoćan
Nenám ceny
kao zver na nuždu primorana.
tu, stred živých. V hlave vrie mi,
strasti moje sa zdajú skvelé,
Nema nama
v rukách decka
drugog utočišta makar
hrkačka tak hrká, plieska,
će žrtva biti vlastita majka!
keď potriasa ňou, osamelé.
Čím to zmáhať,
I gle, našla
udúšať i napomáhať?
se žena koja te reči shvaća
Bez hanby poviem, čo sa zdá mi,
ipak me od zajedničke sudbe odvraća.
veď svet toho
aj tak vyobcuje, koho
Nemam mesta
sen ohromuje, slnce mámi.
među živima. Glava raspada,
Kultúra, tá
šarenilo tuge traži stazu;
padá so mňa ako šata
s druhého v milovaní šťastnom -
kao dete
no kde stojí
koji čegrtaljkom trese
to, že hľadieť má, jak strojí
kad ga osamljeno ostavljaju.
sa na mňa smrť a v bôli sám som?
Pacholiatko
Za i protiv
trpí tiež s rodiacou matkou.
delovati šta je motiv?
Bôľ tíši poníženosť sama.
Rešim li tajnu, radost mi ne kvari
Tu však des je:
mne môj bôľny spev groš nesie
jer izbaci
a ku mne pristupuje hana.
svet i onog, koga mami
Pomáhajte!
sunčeva svetlost i san plaši.
Chlapci malí, vy si dajte
oči vytiecť, kde ona horí!
Kultura tako
Viny prostí,
otpada sa mene kao
pod čižmami ukrutnosti
s drugih ruho u sretnoj ljubavi –
kvíliac, vravte jej: Veľmi bolí.
Pod kolesá
gde je pravda,
vy, psi verní, vrhnite sa
tek gleda, kako me smrt baca
a štekajte jej: Veľmi bolí.
i ostavlja me, zar se sam pati?
Ženy, čo ste
samodruhé, nedonoste
I čedo pati
plod a plačte jej: Veľmi bolí.
u toku poroda ali
Ľudia zdraví,
združenu muku krotkost stišava.
padnite, dolámte sa vy
a šepnite k nej: Veľmi bolí.
Setna pesma
Mužskí, samci,
meni zaradu priprema
kvôli ženskej kaličiaci
i uz to me ljaga obeležava.
druh druha, kričte: Veľmi bolí.
Bujak, koník,
Pomozite!
ručte, keď vás – v jarmo skloniť –
Vi dečaci, vid gubite
vyrezávajú: Veľmi bolí.
kad motrite njen lagani hod.
Ryby, iďte
pod ľadom na hák a hýbte
Vi nevini,
nemými ústy: Veľmi bolí.
kad vas teška čizma ponizi
Kto len žije
vrištite i recite joj: Bol je to.
a každý, kto zmučený je –
vôkol jej lôžka, ktoré horí,
Vi verni psi
všetci staňte
kad vam kičmu točak mrvi
a keď stlieva, drkotajte
oglasite se njoj: Bol je to.
zubami so mnou: Veľmi bolí.
Nech to čuje.
Vi trudnice
Zaprela, čo hodno ju je.
sopstveni teret odbacite
Z pasie len urvala iste
i kroz plač joj recite: Bol je to.
žijúcemu,
zôkol-vôkol uštvanému,
Zdravi ljudi
najposlednejšie útočište.
u propaloj, mučnoj sudbi
tiho joj šapnite: Bol je to.
Vi muškarci
u tuči kad ste pocepani
nemojte prećutati: Bol je to.
Rage, volovi
kad vas da se jaram podnosi
škope, zaplačite: Bol je to.
Neme ribe
kad vas pod ledom udice
uhvate, zjapite: Bol je to.
Svi vi živi,
sve što u patnji titra, živi,
nek sagori okoliš, vrt, dom –
uz njen krevet
kad je san zarobi, pored
nje sa mnom zamucajte: Bol je to.
Nek večno sluša.
Jer je vlastitu vrednost porekla.
Zbog puste želje oduzela je
od smrtnika,
koji je u beg sa svih strana
nateran i poslednje utočište.