V domovine

Roveň, v skvost zlatoklasný ubraná,

nad ktorou letká fata morgana

víl ihry strojí, tance, zápasy:

znáš ešte ma? O, poznaj syna si!

Veď dávno bolo, topoľov tých stín

čo posledne ma zajal v odpočiň,

kým cez jesenný vzduch mi nad hlavou

V — znamä — tiahlo tvojich žerávov;

keď na rodného domu prahu tom

rozlúčky kusé hlasy koktal som,

a matkin - doslov žehnajúci tiež

už dávno vetrov roznosila spräž.

Z tých Čias sa dlhý rokov zrodil rad,

a dlhý rad ich odžil rád-nerád,

i na povoze vratkom Šťasteny

som široký svet zbrúsil v učení.

Hej, šíry svet ten školou žitia je;

tam potiekly mi potu ručaje,

bo neschodnou púť od skál, pre hrudy,

na nejednu púšť človek zablúdi.

o ja viem — ako žiaden zeme hosť —,

ja, ktor’ho z tmavej čaše zkúsenost

už bolehlavom neraz núkala,

že radšej smrť by ch bol pil bezmála!

No dnes ten žiaľ, tie dlhé útrapy,

čo sápaly mi hruď vše na zdrapy,

i súžob stopy všetkých najblahšia

radosti svätej slza unáša;

bo v kolísky kde mäkkom lone raz

pŕs materských som požíval med: zas

tvoj jasný deň sa decku tvojmu, hoj,

mne usmial, milý krásny domov môj!