Kde deva krem teba, čo vládala by...

Kde deva krem teba, čo vládala by

let duše mojej nasledovať,

a krem mňa kde muž, v tvojho srdca aby

sa vedel hĺbku ponorovať?

Nám svedčí spolu; vzájomne sme boli

my určení si v stvorenia už svit...

Boh spojil naše duše k svojej vôli,

ich človek nemá moci rozlúčiť.

Jak útočia — nech, so sebectva zbrojou

hrdzavou na nás v hneve ľútom;

my odrazíme zľahka úder svojou:

čarovným ľúbosti to prútom.

Je láska najväčší rek v bitiek poli,

aj najčastejšie znala zvíťaziť...

Boh spojil naše duše k svojej vôli,

ich človek nemá moci rozlúčiť.

Až horúco sa ľúbime. Tys’ čistá,

ó, deva, svätice zjav skvelý;

a ja ak v mysli mal som aj škvŕn: zista

v plameňoch mojej lásky stlely.

Zač’ zdusiť chcete sŕdc nám súplápol? I

na oltár sluší taký svetlý kmit...

Boh spojil naše duše k svojej vôli,

ch človek nemá moci rozlúčiť.

Tvoj som, môj anjel krásny, ako že ty

si mojou večne! Spolkovite

poputujeme až, kde žitia méty,

po ružiach, tŕňoch, a keď žitie

preradostíme-prežialime zpoly,

i v hrobe vedno budeme tlieť, hniť...

Boh spojil naše duše k svojej vôli,

ich človek nemá moci rozlúčiť.