Haiku nepokojného popoludnia Pána Musašiho

Paru pozerám,

hmlistý vrchol hory a

tak zošediviem.

Breh, veľký vietor,

do piesku ma pochová:

aby som nežil.

Nemusíš žiadať

ani pokoj dažďov; veď

vietor spieva.

Nevidná Luna,

Slnko ne-vstá-va; polnoc,

perleťový zmar.

Otoč sa; zvoľna.

Slnko nevie, že tvoju

šiju opeká.

Desný Musaši!

So mnou naháňali strach

drobcom a deťom …

Čupriny koňa

češem; na hrabanici

vánok chveje sa.

Čo zvýši diaľ? Meč,

lotos; a ešte jedna

pošmúrna dúha.