Ne fogjon senki könnyelműen
Ľahkomyseľne drnkať prsty
A húrok pengetésihez!
nech strún sa nikto netýka!
Nagy munkát vállal az magára,
Kto lýru berie dnes do hrsti,
Ki most kezébe lantot vesz.
velikú prácu podniká.
Ha nem tudsz mást, mint eldalolni
Ak nevieš iné, odhúsf leda
Saját fájdalmad s örömed:
radostný-bôľny pocit svoj:
Nincs rád szüksége a világnak,
nies’ svetu potrebný, a teda
S azért a szent fát félretedd.
ta s drevom svätým na pokoj!
Pusztában bujdosunk, mint hajdan
Na púšti blúdime, jak s ľudom
Népével Mózes bujdosott,
raz blúdil Mojžiš ťažením,
S követte, melyet isten külde
a, čo; Boh vodčím rozžal čudom,
Vezérül, a lángoszlopot.
za stĺpom stúpal plamenným.
Ujabb időkben isten ilyen
Za novších čias Boh takýmito
Lángoszlopoknak rendelé
stlpami určil poetov,
A költőket, hogy ők vezessék
v kraj Kanaánu aby títo
A népet Kánaán felé.
ľud viedli, zvaný svojefou.
Előre hát mind, aki költő,
Nuž, kto je básnik, napred všetci,
A néppel tűzön-vízen át!
cez oheň-vodu s ľudom v pút!
Átok reá, ki elhajítja
Buď prekliaty, kto šmarí veci
Kezéből a nép zászlaját.
ľudovej prápor; kliaty buď,
Átok reá, ki gyávaságból
kto z chabosti či z lieni — hmoty
Vagy lomhaságból elmarad,
rab — zaostane: opodiaľ,
Hogy, míg a nép küzd, fárad, izzad,
kým ľud sa morí, trudí, potí.
Pihenjen ő árnyék alatt!
by vo tôni si spočíval!
Vannak hamis próféták, akik
Sú proroci, tí s ciachou falše,
Azt hirdetik nagy gonoszan,
rozhlasujúci klebetu:
Hogy már megállhatunk, mert itten
vraj, zastaňme; nač’ kroky ďalšie,
Az ígéretnek földe van.
bo zasľúbenia zem je tu?
Hazugság, szemtelen hazugság,
Lož, nestydatá lož, juž snadne
Mit milliók cáfolnak meg,
broj miliónov povalí,
Kik nap hevében, éhen-szomjan,
čo v úpeku dňa, hladne-smädne
Kétségbeesve tengenek.
živoria, naskrz zúfalí.
Ha majd a bőség kosarából
Až raz tak z hoja koša každý
Mindenki egyaránt vehet,
si bude môcť brať jednako,
Ha majd a jognak asztalánál
keď k stolu práva raz si navždy
Mind egyaránt foglal helyet,
prisadnú všetci rovnako;
Ha majd a szellem napvilága
keď slnce ducha zjasá-splesá
Ragyog minden ház ablakán:
v oblôčkocb, i v tých sťaby dlaň:
Akkor mondhatjuk, hogy megálljunk,
len vtedy Iza riecť: zastavme sa,
Mert itt van már a Kánaán!
bo. áno, tu je Kanaán!
És addig? addig nincs megnyugvás,
A dotiaľ oddychu niet, dotiaľ
Addig folyvást küszködni kell. -
bor, Človeče, sa, nespočiň. —
Talán az élet, munkáinkért,
Snáď život, hoc nám sily podťal
Nem fog fizetni semmivel,
v tom, pláce nedá nám; no v klin
De a halál majd szemeinket
ked smrti sklesneme sťa družke,
Szelíd, lágy csókkal zárja be,
zrak pod jej bozkom zavreme,
S virágkötéllel, selyempárnán
a na vencoch nás, na poduške
Bocsát le a föld mélyibe.
z hodvábu spustí do zeme.
1847