kým si žhavý,
Sa svih strana
k žene bežíš, nedočkavý
vrebajućeg smrtnog straha
záštity rúk jej, kolien, lona.
(kao u rupi preplašeni miš)
Nielen tucha
lona luhá, nielen túha,
dok te čežnja
aj to ťa socia k nej, že musíš –
mori tako tražiš spas kod žena
preto nadchne
da ti krilo, ruka, koleno bude štit.
všetko ťa, čo ženou páchne,
kým si len ústa nevysušíš.
Ne gura
Príkaz lásky
te u to krilo tek pusta
poklad je i balvan ťažký.
želja nego i sušta potreba –
Kto miluje a pár svoj nemá,
stratený je,
ljubi zato
bezmocný, jak bezradná je
do beline usana svako
potrebu odbavujúca si šelma.
ko ženu nađe i sa mesta se ne pomera.
Inej spásy
pre nás niet, bárs by si tasil
Dvostruka mora
nôž proti matke, odvážlivo!
i blago, voleti se mora.
Však vec hrozná:
Ko voli i ne nalazi para
poznám ženu, čo to pozná
a preds’ ma odsotila divo.
beskućnik je
Nenám ceny
i toliko je bespomoćan
tu, stred živých. V hlave vrie mi,
kao zver na nuždu primorana.
strasti moje sa zdajú skvelé,
v rukách decka
Nema nama
hrkačka tak hrká, plieska,
drugog utočišta makar
keď potriasa ňou, osamelé.
će žrtva biti vlastita majka!
Čím to zmáhať,
udúšať i napomáhať?
I gle, našla
Bez hanby poviem, čo sa zdá mi,
se žena koja te reči shvaća
veď svet toho
ipak me od zajedničke sudbe odvraća.
aj tak vyobcuje, koho
sen ohromuje, slnce mámi.
Nemam mesta
Kultúra, tá
među živima. Glava raspada,
padá so mňa ako šata
šarenilo tuge traži stazu;
s druhého v milovaní šťastnom -
no kde stojí
kao dete
to, že hľadieť má, jak strojí
koji čegrtaljkom trese
sa na mňa smrť a v bôli sám som?
kad ga osamljeno ostavljaju.
Pacholiatko
trpí tiež s rodiacou matkou.
Za i protiv
Bôľ tíši poníženosť sama.
delovati šta je motiv?
Tu však des je:
Rešim li tajnu, radost mi ne kvari
mne môj bôľny spev groš nesie
a ku mne pristupuje hana.
jer izbaci
Pomáhajte!
svet i onog, koga mami
Chlapci malí, vy si dajte
sunčeva svetlost i san plaši.
oči vytiecť, kde ona horí!
Viny prostí,
Kultura tako
pod čižmami ukrutnosti
otpada sa mene kao
kvíliac, vravte jej: Veľmi bolí.
s drugih ruho u sretnoj ljubavi –
Pod kolesá
vy, psi verní, vrhnite sa
gde je pravda,
a štekajte jej: Veľmi bolí.
tek gleda, kako me smrt baca
Ženy, čo ste
i ostavlja me, zar se sam pati?
samodruhé, nedonoste
plod a plačte jej: Veľmi bolí.
I čedo pati
Ľudia zdraví,
u toku poroda ali
padnite, dolámte sa vy
združenu muku krotkost stišava.
a šepnite k nej: Veľmi bolí.
Mužskí, samci,
Setna pesma
kvôli ženskej kaličiaci
meni zaradu priprema
druh druha, kričte: Veľmi bolí.
i uz to me ljaga obeležava.
Bujak, koník,
ručte, keď vás – v jarmo skloniť –
Pomozite!
vyrezávajú: Veľmi bolí.
Vi dečaci, vid gubite
Ryby, iďte
kad motrite njen lagani hod.
pod ľadom na hák a hýbte
nemými ústy: Veľmi bolí.
Vi nevini,
Kto len žije
kad vas teška čizma ponizi
a každý, kto zmučený je –
vrištite i recite joj: Bol je to.
vôkol jej lôžka, ktoré horí,
všetci staňte
Vi verni psi
a keď stlieva, drkotajte
kad vam kičmu točak mrvi
zubami so mnou: Veľmi bolí.
oglasite se njoj: Bol je to.
Nech to čuje.
Zaprela, čo hodno ju je.
Vi trudnice
Z pasie len urvala iste
sopstveni teret odbacite
žijúcemu,
i kroz plač joj recite: Bol je to.
zôkol-vôkol uštvanému,
najposlednejšie útočište.
Zdravi ljudi
u propaloj, mučnoj sudbi
tiho joj šapnite: Bol je to.
Vi muškarci
u tuči kad ste pocepani
nemojte prećutati: Bol je to.
Rage, volovi
kad vas da se jaram podnosi
škope, zaplačite: Bol je to.
Neme ribe
kad vas pod ledom udice
uhvate, zjapite: Bol je to.
Svi vi živi,
sve što u patnji titra, živi,
nek sagori okoliš, vrt, dom –
uz njen krevet
kad je san zarobi, pored
nje sa mnom zamucajte: Bol je to.
Nek večno sluša.
Jer je vlastitu vrednost porekla.
Zbog puste želje oduzela je
od smrtnika,
koji je u beg sa svih strana
nateran i poslednje utočište.