Večer je, je večer: — každé odpočívať!
Este van, este van: kiki nyúgalomba!
Na moruši vetve vidno čierno kývať;
Feketén bólingat az eperfa lombja,
bručí hnojival, sa k stene zahnal, buchne
Zúg az éji bogár, nekimegy a falnak,
vtom sa hodne do nej, žatým potom sčúchne.
Nagyot koppan akkor, azután elhallgat.
Jak by boly nohy vzrástly hrudným zrutám,
Mintha lába kelne valamennyi rögnek,
ťarbavé sa žaby kopŕcajú tu, tam;
Lomha földi békák szanaszét görögnek,
brnká netopier, vše strechu šuchne-zježí,
Csapong a denevér az ereszt sodorván,
huhúka si sova v starej, kusej veži.
Rikoltoz a bagoly csonka, régi tornyán.
Na dvore sa belie srsť samotnej kravy:
Udvaron fehérlik szőre egy tehénnek:
gazdiná ju práve podojila; trávi
A gazdasszony épen az imént fejé meg;
čas, si prežväkujúc, veľmi krotké plemä,
Csendesen kérődzik, igen jámbor fajta,
hoci hladné teľa otlka jej vemä.
Pedig éhes borja nagyokat döf rajta.
Súra sa i mačka — loviť nemá chuti —
Ballag egy cica is - bogarászni restel -
ostražne si stúpa, chrbát roztiahnutý,
Óvakodva lépked hosszan elnyult testtel,
zastane, koľ zjastrí: a hup! jedným skokom
Meg-megáll, körűlnéz: most kapja, hirtelen
v pitvorci sa octne, zablýskajúc okom.
Egy iramodással a pitvarba terem.
Do korán sú dvere; ohniska lúč, motok
Nyitva áll az ajtó; a tüzelő fénye
ich, tak vábne žiari na týňo' ý plôtok.
Oly hivogatólag süt ki a sövényre.
Predo dvermi leží dunčo vyslúžilý,
Ajtó előtt hasal egy kiszolgált kutya,
na prah oprel predné, na tie sánku schýli.
Küszöbre a lábát, erre állát nyujtja.
Dnu gazdiná mlieko precedí však zaraz,
Benn a háziasszony elszűri a tejet,
prosiacemu chlapcu z neho chlipnúť dá raz;
Kérő kis fiának enged inni egyet;
žatým zamieša sa vo spoločnosť detskú,
Aztán elvegyűl a gyermektársaságba,
v hviezd jak kŕdeľ vľúdna luna na nebeskú.
Mint csillagok közé nyájas hold világa.
Dievčina na vydaj šmáň na oheň kladie:
Egy eladó lyány a tűzre venyigét rak:
je najväčšia, krásou... zornička v ich rade.
Ő a legnagyobb s szebb... a hajnali csillag.
Želiezko si hreje: rúcho zrieť až skvieť sa,
Vasalót tüzesít: új ruhája készen,
len ho opigľovať... zajtra sviatok predsa!
Csak vasalás híja,... s reggel ünnep lészen.
Vôkol drobizg, bájke nasluchujúc (v liúšti
Körűl az apróság, vidám mese mellett,
o vlčku), bôb a či hrach hrkavý lúšti;
Zörgős héju borsót, vagy babot szemelget,
z luštín za chlp hodia v plameň, vzbĺknu v škvare
Héjából időnként tűzre tesznek sokat:
a to osvieti vše ich okrúhle tváre.
Az világítja meg gömbölyű arcukat.
Najmenší čvirk chleba chce — vyžúva; vzneslý
A legkisebb fiú kenyeret kér s majszol;
zas otáča uhlík: hadov z ohňa kreslí.
Üszköt csóvál néha: tűzkigyókat rajzol.
Číta starší — na nič nedbá okolité —:
Olvas a nagyobbik nem ügyelve másra:
Z tohto chlapca bude kňaz, sa nahľadíte!...
E fiúból pap lesz, akárki meglássa!
Aspoň tak vše rečie súsedom ich ňaňo,
Legalább így szokta mondani az apjok,
hoc syn nesháňa sa po modlitbách; áno,
Noha a fiú nem imádságon kapkod:
radšej verše, nôty má, zkusujú všetci,
Jobban kedveli a verseket, nótákat,
ba i sám probuje skladať také veci,
Effélét csinálni maga is próbálgat.
Cveng! motyka vtom: v schod dal ju gazda kdesi
Pendül a kapa most, letevé a gazda;
páskovanú kapsu na klin pozavesí;
Csíkos tarisznyáját egy szegre akasztja;
kutroší v nej detva, ver’ by našla rada
Kutat az apró nép, örülne, ha benne
i omrvu chleba, akú vtáčik zbadá.
Madárlátta kenyér-darabocskát lelne.
Prelaknute spiští, ktoré do nej vpáli:
Rettenve sikolt fel, amelyik belényul:
Juj! čertík... ak nie, tož... zajáčiček malý!...
Jaj! valami ördög... vagy ha nem, hát... kis nyúl!
Bude to radosti: zaspia ak očistom;
Lesz öröm: alunni se tudnak az éjjel;
vynukujú ztuha kapustným ho listom.
Kinálják erősen káposzta-levéllel.
Gazda ale povie dobrý večer vrelo,
A gazda pedig mond egy szives jó estét,
sadne, by odpočlo ustaté si telo;
Leül, hogy nyugassza eltörődött testét,
prašným rukávom si čelo pretrie kruhom:
Homlokát letörli porlepett ingével:
zbrázdené je zhusta života už pluhom.
Mélyre van az szántva az élet-ekével.
Lež jak zobzerá sa po výhonkoch jarých,
De amint körülnéz a víg csemetéken,
hneď mu tmavé vrásky zhlaclí pôvab, zdar ich;
Sötét arcredői elsimulnak szépen;
v pahreb začrie fajku, ňouž starosti zbýva;
Gondüző pipáját a tűzbe meríti;
rozsmeje ho milá žena shovorčivá.
Nyájas szavu nője mosolyra deríti.
Dobrá čeľaďná mať avšak neotáľa,
Nem késik azonban a jó háziasszony,
svedčno, mužovi by i večeru dala;
Illő, hogy urának ennivalót hozzon,
pošupne stôl z kúta, a rúk dva-tri ruchy,
Kiteszi középre a nagy asztalszéket,
na tom predloží mu pokrm jednoduchý.
Arra tálalja fel az egyszerü étket.
Ona jedla už, i deti — nuž, sám môže —;
Maga evett ő már, a gyerek sem éhes,
no muž núti ju: „Ba poclže, žienka, nože!“
De a férj unszolja: "Gyer közelebb, édes!"
Lepšie chutí, všeici jesť keď hačnú vencom —;
Jobb izű a falat, ha mindnyájan esznek, -
po stehienci, krielku podá deťúrencom.
Egy-egy szárnyat, combot nyujt a kicsinyeknek.
Ale kto to klope? „Pozri, dievča, Zuzka;
De vajon ki zörget? "Nézz ki, fiam Sára:
nebodaj kýs’ chuďas nocľah pýta •— Ľudská
Valami szegény kér helyet éjszakára:
vec ho prijať, keď je bezprístrcšným, biednym:
Mért ne fogadnók be, ha tanyája nincsen,
beztak trpí dosť, kde zatvárajú pred ním!“
Mennyit szenved úgy is, sok bezárt kilincsen!"
Navráti sa dcéra s pocestným. O šťuli
Visszajő a lyánka, az utast behíván.
vojak vstúpi, praje dobrý večer; stúli
Béna harcfi lép be, sok jó estét kíván:
ruky: „Boh požehnaj i tej vašej strave.
"Isten áldja meg a kendtek ételét is,
(skončí), i tých, čo ju požívajú práve!“
(Így végezi a szót), meg az emberét is."
Zaďakuje gazda: „Poďte s nami takto;
Köszöni a gazda: "Része legyen benne:
dolej do misy, ak nedosť by v nej, matko! —“
Tölts a tálba anyjok, ha elég nem lenne."
Zve ho rúče, blíž by prisadol: „ Sem, aha!... “
Akkor híja szépen, hogy üljön közelébb -
Aj sa lahko dá sviesť, zprvu hoc sa zdráha.
Rá is áll az könnyen, bár szabódik elébb.
Hlad im veľká misa hoci s vlastnou škodou,
Éhöket a nagy tál kívánatos ízzel,
smäd zas krčah čerstvou uchlácholí vodou;
Szomjukat a korsó csillapítja vízzel;
sotva i prehodia slovo, pokým jedia:
Szavuk sem igen van azalatt, míg esznek,
no, plnými ústy hovoriť sa nedá.
Természete már ez magyar embereknek.
Však keď po večeri sa tak chytí slova,
De mikor aztán a vacsorának vége,
nezadŕha sa viac vrava žobrákova;
Nem nehéz helyen áll a koldus beszéde;
tíško pustí sa, sťa potoku sa vodí,
Megered lassanként s valamint a patak,
čím dial tečie, tým viac pribýva mu vody.
Mennél messzebbre foly, annál inkább dagad.
Tu i žiak odloží knižku, k vôli zvedú
Az idősb fiú is leteszi a könyvet,
s pozornou sa tvárou vždy viac nahne k predu,
Figyelmes arcával elébb-elébb görnyed;
a jak vyslúžilec v reči pozasekne:
És mihelyt a koldus megáll a beszédben:
„Rozprávajte ešte ď,-.lej —“ prosí pekne.
"Meséljen még egyet" - rimánkodik szépen.
„Nie to povesť, chlapče! —“ otec zahriakne ho,
Elbeszéli vágyát hona szent földére,
no vandrovný slúchne, ctiac si žiadosť jeho:
Hosszu terhes útját amíg hazaére.
s nemou vrúcnosťou mu každé ovisieva
(2)Az idősb fiú is leteszi a könyvet,
z čeliadky na vravných perách, najmä deva —
Figyelmes arcával elébb-elébb görnyed;
Tá. keď nezačujú, nehľadia, jak vzňatá
És mihelyt a koldús megáll a beszédben:
fakľa, pýta sa ho... na staršieho brata;
„Meséljen még egyet” - rimánkodik szépen.
čo sa dozvedá oň. tretí rok je priam už :
ešte rôčik počká, dotiaľ nejde za muž.
"Nem mese az gyermek", - így feddi az apja,
Rátekint a vándor és tovább folytatja;
Večer je, je večer... Oheň leda svieti,
Néma kegyelettel függenek a szaván
prižmuruje viečka popolové; deti
Mind az egész háznép, de kivált a leány:
tiež by spaly, — jedno je už božie, oné
Ez, mikor nem hallják, és mikor nem látják,
s okväcnutou hlávkou na matkinom lone.
Pirulva kérdezi tőle... testvérbátyját:
Zriedka prerečie hosť, zamýšľa sa zhusta;
Három éve múlik, hogy utána kérdez,
v to len mačka zdudá kdesi zpod čeľustia.
Még egy esztendőt vár, nem megy addig férjhez.
Tu okľacok slamy na zem porozkladá ...
a prevezme svrček tíše nočnej vládu.
Este van, este van... a tűz sem világit,
Kezdi hunyorgatni hamvas szempilláit;
A gyermek is álmos, - egy már alszik épen,
Félrebillent fejjel, az anyja ölében.
Gyéren szól a vendég s rá nagyokat gondol;
Közbe-közbe csupán a macska dorombol.
Majd a földre hintik a zizegő szalmát...
S átveszi egy tücsök csendes birodalmát.
1851