Čos’, palácu, tak chytrý do chlúby,
Miért vagy oly kevély, te palota?
v pánovom nač’ sa pýšiš bleskotu?
Uradnak fényében kevélykedel?...
Skvost preto na ňom diamantu, by
Azért van rajta gyémánt, hogy szive
mu srdca prikryl špatnú nahotu.
Mezítelenségét takarja el.
Strž fáborce tie, nimiž ho
Szakítsd le a cafrangokat,
ovešal sluha čačane:
Mit rá szolgája aggatott,
a nepoznáš viac diela Boha.
S nem ismersz isten munkájára,
tam taká holoť zostane.
Oly nyomorúság marad ott.
A kde vzal gazda tvoj tie poklady,
S hol vette gazdád ama kincseket,
čo z ničoho ho robia všetkým? Tam,
Mik semmiből őt mindenné teszik?
kde jastrab vtáčka, ktor’ho znezrady
Ott, hol a héja a kis madarat,
prepadne, skántri, tučiac ním sa sám.
Mit szétszakít, melynek vérén hizik.
Vták, vrah. sa hostí veselo.
A héja vígan lakomáz,
a v susednom kre v hniezďatku
S szomszéd bokornak fészkiben
žalostia mladé, čakajúc, ach,
Madárfiúk zokognak, várván
nedochodiacu na matku. —
Anyjokra, mely meg nem jelen.
A, chalúpka ty poblíž paláca,
Fitogtasd csak, te gőgös palota,
čos’ taká skromná? Prečo ten tvoj zjav
Az orzott kincsek ragyogásait,
v húsť košatých sa stromov zatráca,
Ragyogj csak, ugysem ragyogsz már soká,
snáď, bys’ v nej schovala svoj biedny stav?
Meg vannak már számlálva napjaid.
Prijm’, iziebka ma temná; mne
S kivánom, hogy minél elébb
o peknú nejde halenu,
Láthassam omladékodat,
sŕdc krásu chcem ... a v tmavých izbách
S hitvány lakóid összezúzott
sú skvúce srdcia k nájdeniu.
Csontját az omladék alatt! - -
Prah svätý, mímž som vstúpil, svätý, och,
S te kis kunyhó a magas palota
je chalúp prah, tých strechy slamenej:
Szomszédságában, mért szerénykedel?
bo tu sa rodia velikáši, Boh
Miért bújtál a lombos fák mögé,
sem sosielava spasiteľov! Hej,
Azért-e, hogy inséged födjed el?
z chalupy vyjde každý, kto
Fogadj be, kis sötét szoba;
sa vezme vykupovať svet:
Nekem nem kell szép öltözet,
a ľud preds’ zvšadiaľ pohŕdanie
De szép szív... s a sötét szobákban
len sebou, núdzu musí zrieť.
Találni fényes szíveket.
Však žiaden strach, i váš čas zasvitne.
Szent a küszöb, melyen beléptem én,
chudoba poctivá! Keď včerajšok
Oh szent a szalmakunyhók küszöbe!
a dnešok nie je aj váš: nezbytne
Mert itt születnek a nagyok, az ég
vám bez konca má patriť zajtrajšok. —
A megváltókat ide küldi be.
I na zem skloním koleno
Kunyhóból jő mind, aki a
pod nízkym, svätým krovom tým;
Világnak szenteli magát,
dajte mi požehnanie vaše,
S a nép mégis mindenfelől csak
a ja vám svoje udelím!
Megvetést és inséget lát.
Nem féljetek, szegény jó emberek,
Jön rátok is még boldogabb idő;
Ha mult s jelen nem a tiétek is,
Tiétek lesz a végtelen jövő. -
A földre hajtom térdemet
E szűk, de szent födél alatt:
Adjátok rám áldástokat, s én
Rátok adom áldásomat!