„Vlasť umelcova je ten šíry svet:
"Művész hazája széles e világ;
on slávochýru hradská obýva,
A hírnév országutját lakja ő,
a zdĺž tej cesty jemu ženie sneť
S ez út hosszába' minden olajág,
v česť každý vavrín, každá oliva."
Minden babér az ő számára nő."
Veď nechže, neodporujem,
Ám hadd legyen, nem tagadom,
mu vlasťou, čo ho chová, zem:
Övé, mely bírja őt, a hon:
no srdce šepce mi, jak búši dnu,
De szívem azt sugja minduntalan,
že básnik jednu má — len jednu otčinu.
Hogy a költőnek egy - csak egy hazája van.
Tá počína sa tichom vo príbytku,
Kezdődik e hon a csendes tanyának
kde prah, naňž pamäť jeho v onen čas
Küszöbjén, melyhez emlékezete
za predný koniec pritkla svoju nitku.
Köté legelső végét fonalának,
keď na cestu sa vybral prvý raz;
Midőn először útnak erede;
kam tento vodčí pomysel
Hová e gondolatvezér
sa vracia, by si pohovel —
Mulatni vissza-visszatér -
i holúbka jak na korábu krov,
És egy szerény zöld ággal megpihen,
na rodný sadne vše krb s čerstvou vetievkou.
Mint bárkán a galamb, az ősi tűzhelyen.
Tam po známosti obstanú ho vtom
Ott ismerősen vészik őt körűl
z detinstva vrstovníci do nohy;
Gyermekkorának játszótársai;
mu rodič badká s milým prívetom
Eléje ott nyájas szóval kerűl
v stret, kmeť už — ach, snáď už len nebohý —;
Az agg szülő - tán már csak néhai;
na všetky kúty-vrzgúty
Minden szöget, minden zugot
naďapí, jak bol zvyknutý,
Úgy lel, miképen megszokott,
hoc na íreku starý gazduje
Bár őse telkén most a vén Idő
včuľ Čas: jak príde mu chuť, rúca, buduje.
Új gazda: bont, épít, ahol s mint kedve jő.
Čo k nemu znie tam, dôverná reč: hoj,
Mely ott felé zeng, a meghitt beszéd
materinského mlieka sladký tok!
Anyai tejnek édes folyama,
Tá otvorila um mu, srdca zdroj,
E szó nyitá meg szívét és eszét
k rtom primkla sa, by zvýskly v popevok;
Ajkára ez simult, hogy dallana;
na svite lásky nevinná
Szerelme bimbó-hajnalán
jej srozumela dievčina,
E nyelvet érté a leány,
ňou „Milujem ťa...“ vyrkla vetu viet,
S ezen viszonzá a "szeretlek"-et
či zlkala, smutná jak hrdlička, v odpoveď.
Vagy a sohaj szócskát, mit visszarebegett.
A úprimný koľ ľud je príbuzným
S a nyílt szivű nép, melyet ott talál,
mu citom, jazykom; spev jeho, vtač
Vele érzésben és nyelvben rokon;
jak, od úst k ústam liece medzi ním,
Dala e nép közt ajkrul-ajkra száll
O sladkých zvukoch jasot abo plač;
Örül vagy sír az édes hangokon;
hruď každá je tam vnímavá
Fogékony ott minden kebel
pre pieseň, akú spievava, —
A dalra, melyet énekel, -
i že z nej hlásku nezašlo, to znať,
S hogy ebből semmi hang el nem veszett,
to čuť mu s istotou: ká rozkoš, blahodaf
Tudnia biztosan, mily boldog élvezet!
I pokiaľ taký otáča ho ľud,
Ameddig ily nép fogja őt körűl,
čo v prsiach cíti, nôti ústami
Nép, melynek érzi keble, zengi szája
spev jeho, — potiaľ siaha, čierťaž tuť
A költő énekét, - addig terűl,
má spevca domov, za ňou neznámy
Ott éri végét a költő hazája;
on prišlec — zo zvukov čo stká,
Azontúl maga jövevény,
to vo skleníku rastlinka,
Dala üvegházi növény,
jej vôňa, farba vyjde na márnosť;
Legszebb illatja, színe kárba megy:
na svete jeden ľud, kraj jeho je a—dosť!
Széles világon nincs népe s hona - csak egy!
Ztaď, že ten národ, vlasť tú milovať
Innen, hogy ő e népet és hazát
vie nevýslovne: s mierou k odmene
Szeretni tudja kimondhatlanúl:
sa neblíži, juž poskytnú mu snáď,
Nem a dijt méri, melyet tán az ád,
nevznáša v oltár zištné plamene;
Oltára nem önző lángokra gyúl;
i hoci skrovne, zriedka nájsť
És, bárha szűk, és bárha gyér
ľza mzdu a vavrín: za tú vlasť,
A jutalom és a babér:
s tou vlasťou, vlasti tej len žije on, —
Ő e honért, e honnal s honnak él, -
jej ples, žiaľhlásajúc, keď udrie v piesne zvon.
Örömeit, búját zengvén, ha dalra kél.
Je šťastný, môž’-li hrdou lýrou svit
Boldog, ha büszke lantján a haza
jej slávy velebiť, ak sviežich rán
Dicsőségének napját zengheti!
niet z minula, i plachty podchytiť
Ha nincs multjának vérző panasza;
jej nádeje sa prajný zdvihol van!
S reménye vásznát jó szél lengeti!
Spev, čo tu prsty vyvodia,
A dal, mit így teremt ujja,
je hallelujah národa,
Egy nemzeti hallelujah,
v dial sinú jeho ozon zalieta —
Visszhangja messzi ég alá kihat -
a zo sna vyruší i pozdné stoletia.
És fölverendi a késő századokat.
No hoc ľud hynie, pustne otčina,
De bár fogy a nép és hazája pusztul,
hudúcnosť avšak mlčí, zavilec, —
És a jövendő hallgat, - nem felel,
hoc hruď mu k piesni bôľ len rozpína,
Bár keble csak bánat dalára buzdúl:
svoj domov poet neopustí preds’; —
Honát a költő mégse' hagyja el; -
i, čo jak labuť omdletá
És, mely alélt hattyú gyanánt
smrť čaká vlastnú — on je tá
Várja magára a halált -
národná závierka, spev labutin,
Ő nemzetének hattyuéneke,
on, smutný varita a zmierujúci syn.
Ő, a lant bánatos, haldokló gyermeke.