Miért vagy oly kevély, te palota?
Čos’, palácu, tak chytrý do chlúby,
Uradnak fényében kevélykedel?...
v pánovom nač’ sa pýšiš bleskotu?
Azért van rajta gyémánt, hogy szive
Skvost preto na ňom diamantu, by
Mezítelenségét takarja el.
mu srdca prikryl špatnú nahotu.
Szakítsd le a cafrangokat,
Strž fáborce tie, nimiž ho
Mit rá szolgája aggatott,
ovešal sluha čačane:
S nem ismersz isten munkájára,
a nepoznáš viac diela Boha.
Oly nyomorúság marad ott.
tam taká holoť zostane.
S hol vette gazdád ama kincseket,
A kde vzal gazda tvoj tie poklady,
Mik semmiből őt mindenné teszik?
čo z ničoho ho robia všetkým? Tam,
Ott, hol a héja a kis madarat,
kde jastrab vtáčka, ktor’ho znezrady
Mit szétszakít, melynek vérén hizik.
prepadne, skántri, tučiac ním sa sám.
A héja vígan lakomáz,
Vták, vrah. sa hostí veselo.
S szomszéd bokornak fészkiben
a v susednom kre v hniezďatku
Madárfiúk zokognak, várván
žalostia mladé, čakajúc, ach,
Anyjokra, mely meg nem jelen.
nedochodiacu na matku. —
Fitogtasd csak, te gőgös palota,
A, chalúpka ty poblíž paláca,
Az orzott kincsek ragyogásait,
čos’ taká skromná? Prečo ten tvoj zjav
Ragyogj csak, ugysem ragyogsz már soká,
v húsť košatých sa stromov zatráca,
Meg vannak már számlálva napjaid.
snáď, bys’ v nej schovala svoj biedny stav?
S kivánom, hogy minél elébb
Prijm’, iziebka ma temná; mne
Láthassam omladékodat,
o peknú nejde halenu,
S hitvány lakóid összezúzott
sŕdc krásu chcem ... a v tmavých izbách
Csontját az omladék alatt! - -
sú skvúce srdcia k nájdeniu.
S te kis kunyhó a magas palota
Prah svätý, mímž som vstúpil, svätý, och,
Szomszédságában, mért szerénykedel?
je chalúp prah, tých strechy slamenej:
Miért bújtál a lombos fák mögé,
bo tu sa rodia velikáši, Boh
Azért-e, hogy inséged födjed el?
sem sosielava spasiteľov! Hej,
Fogadj be, kis sötét szoba;
z chalupy vyjde každý, kto
Nekem nem kell szép öltözet,
sa vezme vykupovať svet:
De szép szív... s a sötét szobákban
a ľud preds’ zvšadiaľ pohŕdanie
Találni fényes szíveket.
len sebou, núdzu musí zrieť.
Szent a küszöb, melyen beléptem én,
Však žiaden strach, i váš čas zasvitne.
Oh szent a szalmakunyhók küszöbe!
chudoba poctivá! Keď včerajšok
Mert itt születnek a nagyok, az ég
a dnešok nie je aj váš: nezbytne
A megváltókat ide küldi be.
vám bez konca má patriť zajtrajšok. —
Kunyhóból jő mind, aki a
I na zem skloním koleno
Világnak szenteli magát,
pod nízkym, svätým krovom tým;
S a nép mégis mindenfelől csak
dajte mi požehnanie vaše,
Megvetést és inséget lát.
a ja vám svoje udelím!
Nem féljetek, szegény jó emberek,
Jön rátok is még boldogabb idő;
Ha mult s jelen nem a tiétek is,
Tiétek lesz a végtelen jövő. -
A földre hajtom térdemet
E szűk, de szent födél alatt:
Adjátok rám áldástokat, s én
Rátok adom áldásomat!