Elmerengek gondolkodva gyakran,
Rozmýšľajúc vše, sa pozadumám,
S nem tudom, hogy mi gondolatom van,
ani neviem, čo za myšlienku mám;
Átröpűlök hosszában hazámon,
preletím vlasť, jak je dlhá-šíra,
Át a földön, az egész világon.
ba zem, celý okruh všehomíra! —
Dalaim, mik ilyenkor teremnek,
Piesne, ichž klík tu sa vo mne ruše,
Holdsugári ábrándos lelkemnek.
luno-lúče snivej sú mi duše.
A helyett, hogy ábrándoknak élek,
Namiesto že rojčím, zájmov prostý,
Tán jobb volna élnem a jövőnek,
snáď mal bych žiť radšej budúcnosti
S gondoskodnom... eh, mért gondoskodnám?
i sa starať... ech, reč predaromná!
Jó az isten, majd gondot visel rám.
dobrý je Boh, postará sa o mňa. —
Dalaim, mik ilyenkor teremnek,
Piesne, ichž klík tu sa vo mne ruše,
Pillangói könnyelmű lelkemnek.
motýle sú nedbalej mi duše.
Ha szép lyánnyal van találkozásom,
Ak tak stretnem švárne dievča, v ume
Gondomat még mélyebb sírba ásom,
ešte hlbší hrob vykopem dume;
S mélyen nézek a szép lyány szemébe,
zahladím sa v devin zrak až k spodu,
Mint a csillag csendes tó vizébe.
ako hviezda v tichú plesa vodu. -—
Dalaim, mik ilyenkor teremnek,
Piesne, ichž klík tu sa vo mne ruše,
Vadrózsái szerelmes lelkemnek.
divé ruže to ľúbostnej duše.
Szeret a lyány? iszom örömemben,
Ľúbi deva... ? Radosť javím pitím;
Nem szeret? kell inni keservemben.
Nie ma? Musím piť, bo horkosť cítim.
S hol pohár és a pohárban bor van,
A kde pohár s vínkom vôkol chodí,
Tarka jókedv születik meg ottan.
tam hneď rozmar jarabí sa zrodí.
Dalaim, mik ilyenkor teremnek,
Piesne, ichž klík tu sa vo mne ruše.
Szivárványi mámoros lelkemnek.
dúhy sú mi podnapilej duše.
Oh de míg a pohár van kezemben,
Och, však kým mám pohár v ruke, mnohý
Nemzeteknek keze van bilincsen,
národ v okovách má ruky-nohy:
S amilyen víg a pohár csengése,
i jak veselo znie cveng- pohára,
Olyan bús a rabbilincs csörgése.
tak pút štrk sa smutne prihovára. —
Dalaim, mik ilyenkor teremnek,
Piesne, ichž klík tu sa vo mne ruše,
Fellegei bánatos lelkemnek.
mrákavy sú skormútenej duše
De mit tűr a szolgaságnak népe?
Lež nač’ trpí v rabstve ľud, čo väzy
Mért nem kél föl, hogy láncát letépje?
nevystrie, by strhal si reťazi?
Arra vár, hogy isten kegyelméből
Na to čaká, z božej milosti že
Azt a rozsda rágja le kezéről?
mu ich hrdza s rúk-nôh shryzie-slíže?
Dalaim, mik ilyenkor teremnek,
Piesne, ichž klík tu sa vo mne ruše,
Villámlási haragos lelkemnek!
hromy-blesky hnevnej sú mi duše.