Nek se niko ne pothvata ludo,

Ľahkomyseľne drnkať prsty

Lakoumno ovih struna sveti΄;

nech strún sa nikto netýka!

Grdan teret svako prima na se

Kto lýru berie dnes do hrsti,

Koji misli pevat započeti.

velikú prácu podniká.

Ako ne znaš ništa drugo kaz΄ti

Ak nevieš iné, odhúsf leda

Nego radost i bol srca svog,

radostný-bôľny pocit svoj:

Nisi nmuždan ni rodu ni svetu,

nies’ svetu potrebný, a teda

Kidaj žice – oprostiće Bog.

ta s drevom svätým na pokoj!

Mi bludimo po pustinji grdnoj

Na púšti blúdime, jak s ľudom

Ko Mojsije u vremena ljuta,

raz blúdil Mojžiš ťažením,

Bog mu dade stub od ognja živa

a, čo; Boh vodčím rozžal čudom,

Da mu narod sasvim ne zaluta.

za stĺpom stúpal plamenným.

Takve stube, takav oganj živi

Za novších čias Boh takýmito

Šalje nebo i današnji dan –

stlpami určil poetov,

Za pesnici danas ide narod,

v kraj Kanaánu aby títo

Ide narod u svoj Kanaan.

ľud viedli, zvaný svojefou.

Napred, dakle, ko ima glasa,

Nuž, kto je básnik, napred všetci,

Napred s rodom, vi sveti junaci.

cez oheň-vodu s ľudom v pút!

Proklet bio ko se boji muka!

Buď prekliaty, kto šmarí veci

Proklet bio ko zastavu baci!

ľudovej prápor; kliaty buď,

Ko zastane, kom srce zastrepi,

kto z chabosti či z lieni — hmoty

Nek ga bije i kletve i sram –

rab — zaostane: opodiaľ,

Koji gledeć gde se narod bori

kým ľud sa morí, trudí, potí.

Odmara se u zahlađu sam.

by vo tôni si spočíval!

Ima danas i lažnih proroka

Sú proroci, tí s ciachou falše,

Što su usklik do neba digli,

rozhlasujúci klebetu:

Koji vele da smo već na meti,

vraj, zastaňme; nač’ kroky ďalšie,

Da smo u zemlju obećanu stigli.

bo zasľúbenia zem je tu?

Lažu, lažu, gadno lažu, podlo –

Lož, nestydatá lož, juž snadne

Nit im može verovati svet

broj miliónov povalí,

Koj΄ i danas, gladan, žedan zebe,

čo v úpeku dňa, hladne-smädne

Noseć trnov na temenu splet.

živoria, naskrz zúfalí.

Istom onda kad obilje prospe

Až raz tak z hoja koša každý

Svakom svoje potpuno i ravno,

si bude môcť brať jednako,

Kad za stolom prava i slobode

keď k stolu práva raz si navždy

Svi budemo gostili se  slavno,

prisadnú všetci rovnako;

Kad kroz svaki prozor sunce sine

keď slnce ducha zjasá-splesá

Kazujući da je duha dan:

v oblôčkocb, i v tých sťaby dlaň:

Onda istom reci da si stigo –

len vtedy Iza riecť: zastavme sa,

Tu je meta, Tu je Kanaan.

bo. áno, tu je Kanaán!

Ali donde odmaranja nema,

A dotiaľ oddychu niet, dotiaľ

Borba, teret neka znoji ljude,

bor, Človeče, sa, nespočiň. —

A život nam možda neće dati,

Snáď život, hoc nám sily podťal

Ništa dati za goleme trude!

v tom, pláce nedá nám; no v klin

Al΄ u smrti nagrade će biti,

ked smrti sklesneme sťa družke,

Tihe suze nakititi grob; ¾

zrak pod jej bozkom zavreme,

tad nek peva što kom srce žudi,

a na vencoch nás, na poduške

Onda može kad ne bude rob.

z hodvábu spustí do zeme.