Do Oriente veio em manto de púrpura

Z Východu prišiel v plášti z nachu,

na aurora primordial das rimas.

keď vzniká rým v praohni rán,

Com ébrio prazer veio, a cavalo,

na paripe, zjarený vínom

com seu instrumento, cantando,

a s lutnou v ruke spievajúc

sentou-se ao lado o Diabo antigo.

prisadol ku mne Besov Pán.

Rujný junák v ucho mi nôti,

Rude jovem, canta-me ao ouvido,

popíjame veľkolepe —

bebemos, bebemos e eu escuto.

kým dlhý rad zôr v svite rána

Em longas filas albas deslizam,

prekĺzne a omámene

vermelhas, e à minha janela

na obloku nám zaklepe.

elas batem, embriagadas.

Zmar šťastia Východu svätého,

prítomnosť, čo v bahno klesá,

Do Santo Oriente a felicidade

a Budúcnosť hmlou vyfintená

perdida, este infame presente

na vínnom stole tancuje,

e o futuro-bruma atraente

kým Pán Besov so mnou rve sa.

dancam sobre uma mesa ébria,

Ja v zlom žakete podriemkávam,

e luta comigo o Diabo antigo.

na pleciach Pána Besov nach;

tu kríž čnie, sviečky blčia v chmure,

Numa ruim jaqueta eu cabeceio,

veľturnaj v nekonečna rmut

púrpura sobre o Diabo antigo.

a víno prúdi v ručajach.

Crucifixo, duas velas, dor.

Od čias starého Babylonu

Grande e sem fim triste torneio,

bojuje so mnou mamu chán —

e o vinho espalha-se na mesa.

môj bludný predok znal ho tiež snáď —

odvtedy druhom, otcom mi je,

Desde os velhos tempos babilónicos

cisárom, bohom, Besov Pán.

luta comigo o Diabo antigo.

Korheľ Apoll má výsmech v tvári,

Esteve lá talvez um avô devasso

plášť skĺzol z pliec a čaká kôň! —

e desde então é meu cumplice,

Však trvá ples a turnaj hučí,

meu pai, meu deus, imperador.

kým pohár v kruhu blúdi vše,

ten krvavý len zúri zhon.

Bêbedo Apolo de rosto irónico,

Láskavý, veľkomožný druhu,

seu manto cai, espera o cavalo,

pusť ma, už tiaži hlavu mam;

mas segue o baile e o torneio ruge.

priveľa bolo z dobrôt hodu,

Na mesa de sangue coberta,

dosť bolo hriechu, nocí, túh,

o corpo ora vai, ora vem.

tej lásky, otče, dosť už mám.

Stonúc mu núkam trosky lýry,

«Senhor, meu companheiro benévolo,

vrak srdca — on prepuká v smiech,

deixa-me ir, pesa-me a cabeça.

s rachotom život rušia, cvála

Já tive coisas boas de mais,

— na rtoch spev vína, krvi pach —

muitos vícios, noites, desejos,

pod oknom svätostánku viech.

meu pai, já tive assaz de amor.»

Choď s iným zápasiť už, pane,

mňa neteší radosti dar,

Comendo, dou-lhe a lira quebrada,

od mamu, slávy hlava bolí,

o quebrado coração, e ele ri.

už zodral sa v snoch pľuhavých

Veloz vai, vem, corre a Vida sob

ten hrdopyšný leva spár.

nossa canora, em sangue e ébria,

Pane, tá moja rodná hruda

santa janela de taberna.

je jalová a vyprahlá,

čo platí ponúk tvojho mamu,

«Senhor, luta com outro, a alegria,

čo stojí človek, keď v žilách

para mim, não é alegria.

mu žiar maďarskej krvi plá?

Fama e ebriez são enxaquecas.

Som bedár, pane, bludný sluha,

Em torpes sonhos se gastaram

zodratý, veľký blázon len.

as soberbas garras de leão.

Nač piť už teraz do úmoru?

Niet groša, viera uprchla,

Senhor, meu torrão é o torrão húngaro,

niet sily, čaká smrti sen.

seco e estéril. Que quer teu grande

Mám matku, pane, sväticou je,

incitamento à embriaguez?

mám Lédu, nech je blažená.

Que vale de vinho sacrifício,

I zopár zábleskov mám snivých,

de sangue? E o homem, se é húngaro?

pár verných druhov, pod dušou

však hnusu veľmočiar stená.

Senhor, sou pobre servo errante,

Mal by som azda i pár piesní,

um grande louco consumido,

pár bujných, nových spevov, hej,

porquê beber até rebentar?

ale, hľa, tuším klesnúť musím

Não tenho dinheiro, esfumou-se

pod stôl s tou ťarchou mámoru

a fé, perdi a força, morro.

v tej našej borbe odvekej.

Prepusť smutného sluhu, pane,

Senhor, tenho mãe: santa mulher.

len jedno je tu, o čom viem:

Tenho Leda: bendita seja.

istota starodávnej Skazy.

Tenho um par de clarões dos meus sonhos,

Netráp ma, nemám, nenapájaj,

um, dois adeptos. Sob a alma,

pane, ja viacej nepijem!

um grande pântano: o horror.

Mňa čemer, úžas veľký kvári,

driek uvädnutý, chorý mám,

Haverá mesmo, talvez, um, dois cantos,

pokloním sa ti naposledy,

uma ou duas canções lascivas,

a už o zem udriem pohár,

grandes e novas, mas quero cair,

pane, ja sa ti poddávam.

eis, sob a mesa, na ebriez

Hľa, vidím: na tátoša sadá,

deste torneio primitivo.

v plece ma udrie Besov Pán

a so smiechom ho unášajú

Senhor, deixa ir teu servo triste,

pohanské piesne rujných rán —

nada existe, só a Certeza,

v čarovne vrelý vetrov van.

a primitiva Certeza, a ruína

Tak z Východu na Západ letí

certa, não me encantes, embriagues,

v nových pohanských zhonov lom

batas. Senhor, não bebo mais.

a ja s krížom, rozbitou čašou,

strnule-živý — s telom chladným —

Sinto náuseas, grande repugnância,

vystriem sa rúče pod stolom.

o corpo cansado e doente.

Pla última vez á tua frente

me inclino e o copo deito ao chão.

Senhor, eu a ti me submeto.»

E vejo como salta a cavalo,

me bate no ombro, ri muito,

e cantos pagãos, albas alegres,

ventos ardentes embruxados,

transportam-no para a distancia.

Voa de Oriente para Ocidente,

pra novos torneios pagãos

corre, e eu, de crucifixo, copo

partido, corpo frio, alegre

e hirto caio sob a mesa.